Verzia pre slabozrakýchKlasické zobrazenie | Kontakty | RSS | Verzia pre tlač | English
Hore

Čo rozprával 99-ročný pamätník rokov, o ktorých zväčša už len čítame

Čo rozprával 99-ročný pamätník rokov, o ktorých zväčša už len čítame
11.12.2018 - Radi prinášame v našom Hlase spomienky pamätníkov. Ak im pamäť i po rokoch dobre slúži, neraz sa od nich dozvieme o nedávnej minulosti aj také podrobnosti, o akých sa človek zatiaľ nedočíta nikde. Čulý Novomešťan pán Jozef Vojtech k nim nepochybne patrí, navyše, rozpráva rád, únavu akoby ani nepoznal...

Po maturite na gymnáziu v Malackách odišiel do Spišskej Kapituly, po prvej svetovej vojne to bolo jediné miesto, kde sa vtedy budúci učiteľ mohol vyučiť za organistu. Mnohí učitelia na slovenskom vidieku zastávali kedysi aj túto funkciu. „Popri naturáliách spočívajúcich v bývaní s kúskom poľa si privyrábali najmä na pohreboch, takže lepšie sa darilo tým, ktorí pôsobili vo väčších obciach,“ spomína s úsmevom pán Vojtech. Jeho prvým učiteľským pôsobiskom bola Sološnica. Aj tam sa dostal len s ťažkosťami, vďaka pomoci svojho otca, učiteľa trojjazyčnej školy v Dynamitke, kam chodili deti tamojších robotníkov. Pre Slováka bolo v novej republike dosť obťažné získať učiteľské miesto, lebo ich ponúkali predovšetkým Čechom prichádzajúcim na Slovensko.
novéIMG_20181026_152152
Trieda v trojjazyčnej škole na sídlisku Dynamitka

Ako vojaci učiteľa „presmerovali“
Keď Jozef Vojtech po čase narukoval, bol už „definitívnym“ učiteľom v Zohore. A dlho nerozumel tomu, prečo ho ako vojaka hneď poslali do dôstojníckej školy a vyškolili na výstavbu bunkrov a opevnení. Až oveľa neskôr sa dočítal, že v tých časoch už citeľne chýbali slovenskí dôstojníci – lebo aj to boli dovtedy prevažne Česi, ktorí museli zo Slovenska po jeho osamostatnení odísť. Preto si ho na vojne po dvoch rokoch povinnej služby podržali aj naďalej. Súhlasil, lebo finančne to bolo pre mladého človeka výhodné.
Mojou prvou prácou bol veľký bunker pod záhradou Grasalkovičovho paláca, ktorý sa budoval pre prezidenta Tisa. Potom sme stavali Čatlošovu vilu na Železnej studničke pre ministra Čatloša. Velil som tam tzv. pomocnej rote, ktorá robila, čo práve bolo potrebné, napríklad zemné práce pri výstavbe. Pamätám sa, že v nej pracovalo veľké množstvo Cigánov... Režimom ohrození boli len tí kočovní.“
Päť rokov tak Jozef Vojtech prežil u vojakov. Po návrate do civilu vyučoval v škole na bratislavskej Kolibe, vtedy sa zoznámil s manželkou, tiež učiteľkou. Vzali sa v roku 1946. Ich prvotné sny, že budú spoločne pôsobiť niekde na vidieckej škole, kde sa Jozef tradične uplatní aj ako organista, padli. Nové poriadky, ktoré prišli po vojne, zmenili život aj im.
IMG_0004
      Kuchajda v roku 1943, začiatok vojenského výcviku v škole dôstojníkov v zálohe

Plánoval som dvojročnicu
„Po nástupe komunistov k moci vyhodili z roboty všetkých politicky nepohodlných pracovníkov aj na ministerstve školstva. Strana vytýčila dvojročný plán zmien v štáte, známu dvojročnicu, no na tomto ministerstve ju po čistkách nemal kto plánovať. Navyše, prišli prázdniny, učiteľky sa starali o deti, bol som jediný muž, ktorého riaditeľ mojej školy mohol dať povereníctvu k dispozícii. Tak sa stalo, že som v oblasti školstva u nás plánoval dvojročnicu. Nezabudol som, prirodzene, ani na výstavbu a potešili ma možnosti, ktoré sa mi popritom otvorili. Pracoval som teda na našom povereníctve školstva i naďalej, popri zamestnaní som si spravil strednú stavebnú školu a odvtedy som štyridsať rokov robil okolo výstavby, najmä v telovýchove. Telovýchova bola po štyridsiatom ôsmom roku riadená osobitným zákonom, ktorý jej zabezpečoval výnimočné postavenie, dostala niečo ako osobitné ministerstvo. Keď sa zákon schvaľoval, bol som v Prahe, v parlamente, prvý raz v živote som vtedy letel lietadlom. Rozdrobená telovýchova sa vtedy sústredila pod Štátny výbor pre telesnú výchovu a šport (na Slovensku to bol Slovenský výbor), odkiaľ bola centrálne financovaná. U nás ho riadil povereník určený vládou dr. Viktory.“

Začala sa meniť rozrytá Kuchajda
„Stavali sme napríklad cyklistický štadión (áno, ten, ktorý sa nedávno likvidoval), pôvodne tam bolo futbalové ihrisko nemeckého klubu. Po dokončení býval hojne navštevovaný, trénovali na ňom aj Taliani a Rakúšania. Potom skokanský mostík na Kolibe, ten sa využíval vďaka špeciálnym kefovým povrchom nielen v zime.
Neskôr prišla na rad Kuchajda. V tom čase to bolo obrovské vojenské cvičisko plné zákopov – od Novej doby až po Trnávku. Železnica, stanica, jazero, nič z toho tam ešte nebolo. Ako k zmene došlo? Po prvej celoštátnej Spartakiáde v Prahe prišiel z najvyšších straníckych miest príkaz postaviť spartakiádny štadión aj v Bratislave na Pasienkoch... Lekári navrhovali Mlynskú dolinu, vrchnosť však určila Kuchajdu, miesto vtedy hádam najhoršie na cvičenie kvôli blízkemu priemyselnému areálu. Veľa sme debatovali s povereníkom dr. Viktorym o náplni štadióna. Zhodli sme sa na tom, že ak má mať jeho výstavba zmysel, musí slúžiť aj futbalu a iným športom (atletiku sme napr. umiestnili mimo oválu). A tak sme rozrytý terén dlho vyrovnávali, vozila sa tam zemina zo všetkých výkopov, zatrávnili sme ju... No stále nebolo toho, kto by bol ochotný prevziať na seba prevádzku štadióna. Z toho dôvodu som šiel do Slovnaftu, lebo telovýchovné kluby boli vtedy pri výrobných závodoch. Vedenie bolo spočiatku neochotné, až neskôr sa podarilo zlomiť ich, takže štadión patril Interu. Tribúny si napokon postavili už sami. My sme o kus ďalej stavali športovú halu, kolkáreň, priestory ústredia a iné. Jazero vzniklo až neskôr, meria 500 m, aby dĺžkou vyhovovalo vodákom. Chceli sme ho predĺžiť až po Trnavskú, ale nebolo to možné, viedli tadiaľ vraj diaľkové káble do Moskvy a tie boli vtedy nedotknuteľné...
Stavali sme po celej krajine. Najväčšiu robotu s prípravami sme mali, keď sa Slovensko chystalo na majstrovstvá sveta v lyžovaní vo Vysokých Tatrách – nové mostíky, hotel FIS, veľa sa tam vtedy postavilo. Našťastie, nejaký čas pred tým prepustili z väzenia profesora Kramára, architekta, ktorý nám s tým potom veľmi pomohol.“
IMG_0007


Hala na Pasienkoch si vynútila spoluprácu
Spýtali sme sa pána Vojtecha: Sledujete výstavbu nášho futbalového štadióna?
„Sledujem, prirodzene. No nepáči sa mi, že také veľké stavby vlastnia dnes u nás súkromníci, nie športové kluby ako kedysi. A pri ich výstavbe hľadia i na vlastné záujmy. Či nie je priveľký? Bratislava sa veľmi rozrástla, musíme dúfať, že tam ľudia budú chodiť. V televízii vidíme, že v zahraničí sú plné aj veľké štadióny. Záleží na tom, ako sa hrá...“
Vy osobne, pán Vojtech, akým športom ste sa ako mladší venovali?
„Hádam všetkým, ktorým som sa mohol. Lyžoval som, turistike som sa venoval, ba aj horolezectvu, patrili nám vtedy všetky horské chaty... Rok som bol aj chatárom na Rysoch...“
Pri organizovaní výstavby ste nepochybne spolupracovali s architektmi...
„Áno, radili sme sa pri každom diele. Architekti radi brali špeciálne zákazky pre telovýchovu, lebo to bolo konečne niečo iné než vtedajšia hromadná bytová výstavba. Potrebovali sme napríklad športovú halu pre 2 000 divákov na Pasienkoch. Architekt Jozef Chovanec dostal od mesta úlohu navrhnúť ju. Po prvom návrhu sa ale ukázalo, že odvšadiaľ z tribún by na hraciu plochu nebolo dobre vidieť. Kamil Gross, autor koncepcie športovísk na Tehelnom poli, ktorý pracoval na mestskom úrade, mi vravel: Vráťte mu to! No akože, veď by mi bol prepadol limit! Slovom, ukázalo sa nevyhnutné návrh prepracovať. Vtedy som s architektom Chovancom úzko spolupracoval, bol to priateľský človek. Na novú koncepciu som mu pomáhal zohnať laná na lanovú konštrukciu stavby, eloxované plechy... Pri mojej práci som často stál pred problémom, odkiaľ vziať alebo ako vyrobiť niečo, čo sme u nás v tých časoch ešte nemali. Trebárs lisované plastové sedadlá na tribúny, dovtedy nepoužívané. Mal som k dispozícii auto, nuž, mohol som cestovať po Slovensku.“

Nový koníček
Zaujíma nás ešte vaša životospráva, pán Vojtech. Ako to, že ste sa dožili takého krásneho veku bez vážnejších chorôb, ktoré by vás trápili? Ako sa stravujete?
„Zaujímavé, že nemávam hlad. Jem len preto, lebo viem, že niečo jesť musím. Ale inak jem všetko. Mäso príliš neobľubujem, mám rád polievky a omáčky, bez polievky sa mi obed ani neráta.“
Ale iste sa dosť pohybujete, však? Pri dome máte záhradku s ovocnými stromami, na stole leží kniha o ošetrovaní drevín... Staráte sa o ne sám?
„Pravda, teraz sa nemôžem dosť dobre pohybovať, čakám, pokým sa mi zahojí zlomená noha. Ale v mojom veku to už ide akosi pomalšie. Tak sa teraz viac zaoberám novým koníčkom – zostavujem rodokmeň. Je to zaujímavé. Jeden môj pradedo bol Čech, ďalší predkovia Nemci, jedna Habánka... Keď som bol chlapec, vraveli mi, že mám medzi predkami aj básnika Jána Hollého. Rodina mi pomáha s bádaním po predkoch. Našťastie, už sa pri tom dá využívať internet, jeho prostredníctvom je možné hrabať sa v archívoch, netreba po nich putovať.“

Pripravila Viera Vojtková,
snímky archív J.V.  a Jana Škutková

(Uverejnené v Hlase Nového Mesta č. 12/2018, nájdete ho na stránke: https://www.banm.sk/data/att/10784.pdf)


Vytvorené: 13.12.2018 11:05, Borčin Ján
Hore
Hore
Hore