Čas plynie rýchlo aj v Kabinete pomalosti
05.02.2019 - Začiatkom decembra oslávil Kabinet pomalosti v Novej Cvernovke na Račianskej svoje prvé výročie. Za jeden rok sa toho udialo skutočne veľa. Naplno sa rozbehol program zaujímavých prednášok, diskusií, spoznávania literárnych žánrov i autorov, no dôležitý je aj fakt, že originálna čitáreň sa stala oficiálnou súčasťou siete novomestských knižníc.
Pri príležitosti oslavy prvých narodenín pripravil zakladateľ Kabinetu pomalosti Viktor Suchý besedu so spisovateľom a bývalým žiakom chemickej priemyslovky Dušanom Dušekom (na snímke), ktorý mu pred rokom pomáhal priestory otvoriť. Aj keď sa chémia nestala jeho životnou cestou, Dušan Dušek vraví, že svoje štúdium nikdy neľutoval. Dokonca nachádza paralely medzi písaním a chémiou, veď v oboch prípadoch ide o vzťahy, vzájomné reakcie. Zaspomínal na obľúbených pedagógov i množstvo školských žartíkov, ktoré patria k mladosti. Z publika ho pritom dopĺňali tri bývalé spolužiačky, z ktorých jedna sa stala jeho manželkou. „Naším triednym učiteľom v prvom ročníku bol otec muzikanta Deža Ursinyho, dali sme mu prezývku Homo. (To preto, lebo na jednej z prvých vyučovacích hodín sme preberali látku o Homo sapiens). Vyučoval dejepis, no neuznával učebnice a poznámky nám diktoval. Takzvané „päťkové otázky“ sme museli vedieť naspamäť, inak nasledovala najhoršia známka. Všetky dievčatá volal Hilda. Aj našu spolužiačku Ľubku z prvej lavice oslovoval týmto menom, nechával ju robiť zápisy do triednej knihy aj vyvolávať spolužiakov. Bol taký silný fajčiar, že päť minút pred koncom hodiny už nemohol vydržať a s otázkou ,Však to na mňa nepoviete?´ si musel zapáliť. Tašku mu medzi vyučovacími hodinami odnášal do ďalšej triedy jeden zo žiakov. Spolužiak Miloš, ktorý už začiatkom roka nachytal dve päťky, využil príležitosť a pripísal si do notesa tri jednotky. Aby nebolo podozrivé, že má priveľa známok, pripísal po tri jednotky aj všetkým ostatným na jeho stránke. Učiteľ to nikdy nespomenul, neviem, či na to vôbec prišiel!“ so smiechom priblížil svoje študentské časy spisovateľ. Aj keď šlo o školu priemyselného zamerania, pôsobili tu vynikajúci učitelia humanitných predmetov. Zrejme aj preto sa mnohí absolventi uplatnili v celkom iných odboroch, napríklad spisovateľ Peter Glocko, bývalý minister kultúry Ivan Hudec, herec Jozef Šimonovič aj mnohí ďalší.
Neskôr Dušan Dušek vyštudoval učiteľstvo chémie a geológie, aj keď vraví, že ho vysoká škola príliš nebavila. „V treťom ročníku som sa chcel na to vykašľať, no mama plakala, tak som sa zaprel a skúšky urobil. Na konci štvrtého ročníka mi však chýbalo sedem skúšok a ťažko by som ich stihol zložiť, nebyť toho, že pre vstup okupačných vojsk predĺžili letný semester až do konca roka. A tak som vysokú školu nakoniec dokončil, aj keď som v tom čase už vedel, že sa chcem venovať písaniu. Vďaka ukončenému štúdiu a, samozrejme, bohatej praxi, som neskôr mohol vyučovať na katedre scenáristiky. Nuž, mama mala opäť raz pravdu!“
Po štúdiu nasledovala práca v redakciách, spolupráca s režisérom Dušanom Hanákom na výborných filmoch Ružové sny a Ja milujem, ty miluješ. „Spolupráca s Hanákom bola pre mňa šťastím, bol to rýchlokurz písania scenárov. On veril v autentický materiál, zaznamenával si zaujímavé a vtipné výroky, to som zvykol robiť aj ja. Ľudia hovoria skvelé veci! Ja mám, našťastie, dosť veľké uši. Toto filmový či literárny jazyk veľmi obohacuje.“
V roku 2018 vyšli spisovateľovi tri knihy. Zbierka poviedok vyšla pod názvom Strih vetra, eseje zhrnul v knihe Veľká potreba lampášov a zbierka básní dostala meno Počítanie na prstoch. „Je náhoda, že sa tri knihy zišli v jednom roku, neplánoval som to tak, no verím, že moji ozajstní priatelia mi to nebudú mať za zlé,“ usmial sa autor. V závere rozhovoru sa diskutujúci dotkli témy hodnotenia diel. „Je zvláštne, ako sa u nás chápe literárna kritika. Akoby irónia a nájdenie chýb v diele boli kritikovou cnosťou. Nadšenie z dobrých vecí sa vytratilo. Podľa mňa je to nepochopenie zmyslu umeleckej kritiky,“ myslí si Dušek.
Kabinet pomalosti je miestom, kde sa ľudia rozprávajú o literatúre, odporúčajú si zaujímavé diela, z bohatej ponuky si každý môže zvoliť to svoje. Zdá sa, že slobodný duch školy, ako naň spomínajú bývalí študenti, pretrval v priestoroch budovy dodnes.
Text Jana Škutková
Snímka Róbert Dobrocký
(Uverejnené v Hlase Nového Mesta č. 1-2/2019, nájdete ho na stránke: https://www.banm.sk/data/att/10947.pdf)
Pri príležitosti oslavy prvých narodenín pripravil zakladateľ Kabinetu pomalosti Viktor Suchý besedu so spisovateľom a bývalým žiakom chemickej priemyslovky Dušanom Dušekom (na snímke), ktorý mu pred rokom pomáhal priestory otvoriť. Aj keď sa chémia nestala jeho životnou cestou, Dušan Dušek vraví, že svoje štúdium nikdy neľutoval. Dokonca nachádza paralely medzi písaním a chémiou, veď v oboch prípadoch ide o vzťahy, vzájomné reakcie. Zaspomínal na obľúbených pedagógov i množstvo školských žartíkov, ktoré patria k mladosti. Z publika ho pritom dopĺňali tri bývalé spolužiačky, z ktorých jedna sa stala jeho manželkou. „Naším triednym učiteľom v prvom ročníku bol otec muzikanta Deža Ursinyho, dali sme mu prezývku Homo. (To preto, lebo na jednej z prvých vyučovacích hodín sme preberali látku o Homo sapiens). Vyučoval dejepis, no neuznával učebnice a poznámky nám diktoval. Takzvané „päťkové otázky“ sme museli vedieť naspamäť, inak nasledovala najhoršia známka. Všetky dievčatá volal Hilda. Aj našu spolužiačku Ľubku z prvej lavice oslovoval týmto menom, nechával ju robiť zápisy do triednej knihy aj vyvolávať spolužiakov. Bol taký silný fajčiar, že päť minút pred koncom hodiny už nemohol vydržať a s otázkou ,Však to na mňa nepoviete?´ si musel zapáliť. Tašku mu medzi vyučovacími hodinami odnášal do ďalšej triedy jeden zo žiakov. Spolužiak Miloš, ktorý už začiatkom roka nachytal dve päťky, využil príležitosť a pripísal si do notesa tri jednotky. Aby nebolo podozrivé, že má priveľa známok, pripísal po tri jednotky aj všetkým ostatným na jeho stránke. Učiteľ to nikdy nespomenul, neviem, či na to vôbec prišiel!“ so smiechom priblížil svoje študentské časy spisovateľ. Aj keď šlo o školu priemyselného zamerania, pôsobili tu vynikajúci učitelia humanitných predmetov. Zrejme aj preto sa mnohí absolventi uplatnili v celkom iných odboroch, napríklad spisovateľ Peter Glocko, bývalý minister kultúry Ivan Hudec, herec Jozef Šimonovič aj mnohí ďalší.
Neskôr Dušan Dušek vyštudoval učiteľstvo chémie a geológie, aj keď vraví, že ho vysoká škola príliš nebavila. „V treťom ročníku som sa chcel na to vykašľať, no mama plakala, tak som sa zaprel a skúšky urobil. Na konci štvrtého ročníka mi však chýbalo sedem skúšok a ťažko by som ich stihol zložiť, nebyť toho, že pre vstup okupačných vojsk predĺžili letný semester až do konca roka. A tak som vysokú školu nakoniec dokončil, aj keď som v tom čase už vedel, že sa chcem venovať písaniu. Vďaka ukončenému štúdiu a, samozrejme, bohatej praxi, som neskôr mohol vyučovať na katedre scenáristiky. Nuž, mama mala opäť raz pravdu!“
Po štúdiu nasledovala práca v redakciách, spolupráca s režisérom Dušanom Hanákom na výborných filmoch Ružové sny a Ja milujem, ty miluješ. „Spolupráca s Hanákom bola pre mňa šťastím, bol to rýchlokurz písania scenárov. On veril v autentický materiál, zaznamenával si zaujímavé a vtipné výroky, to som zvykol robiť aj ja. Ľudia hovoria skvelé veci! Ja mám, našťastie, dosť veľké uši. Toto filmový či literárny jazyk veľmi obohacuje.“
V roku 2018 vyšli spisovateľovi tri knihy. Zbierka poviedok vyšla pod názvom Strih vetra, eseje zhrnul v knihe Veľká potreba lampášov a zbierka básní dostala meno Počítanie na prstoch. „Je náhoda, že sa tri knihy zišli v jednom roku, neplánoval som to tak, no verím, že moji ozajstní priatelia mi to nebudú mať za zlé,“ usmial sa autor. V závere rozhovoru sa diskutujúci dotkli témy hodnotenia diel. „Je zvláštne, ako sa u nás chápe literárna kritika. Akoby irónia a nájdenie chýb v diele boli kritikovou cnosťou. Nadšenie z dobrých vecí sa vytratilo. Podľa mňa je to nepochopenie zmyslu umeleckej kritiky,“ myslí si Dušek.
Kabinet pomalosti je miestom, kde sa ľudia rozprávajú o literatúre, odporúčajú si zaujímavé diela, z bohatej ponuky si každý môže zvoliť to svoje. Zdá sa, že slobodný duch školy, ako naň spomínajú bývalí študenti, pretrval v priestoroch budovy dodnes.
Text Jana Škutková
Snímka Róbert Dobrocký
(Uverejnené v Hlase Nového Mesta č. 1-2/2019, nájdete ho na stránke: https://www.banm.sk/data/att/10947.pdf)
Vytvorené: 05.02.2019 08:54, webman
