Verzia pre slabozrakýchKlasické zobrazenie | Kontakty | RSS | Verzia pre tlač | English
Hore

Rozhovor na víkend: Ľubomír Feldek verí, že slovenské deti majú knihy stále v láske

Rozhovor na víkend: Ľubomír Feldek verí, že slovenské deti majú knihy stále v láske
14.05.2021 - Podporiť a motivovať žiakov nielen k čítaniu a k umeleckému prednesu, ale tiež naučiť ich čítať s porozumením. To sú hlavné ciele projektu, do ktorého sa môžu ešte do tejto nedele 16. mája zapojiť žiaci bratislavských základných škôl. Viac o ňom nájdete tu: https://www.banm.sk/citajte-pre-radost-citajte-feldeka-zapojte-sa-do-literarnej-sutaze-o-atraktivne-ceny/ Patrónom súťaže je slovenský básnik, prozaik a dramatik Ľubomír FELDEK, ktorému je projekt nášho Strediska kultúry aj venovaný. Práve s ním sme sa pozhovárali o tom, aké knihy v detstve čítal, čo si z nich odniesol a v čom sú dnešné deti odlišné od starších generácií.

Ste patrónom projektu, ktorý zároveň nesie vaše meno – Čítame pre radosť, čítame Feldeka. Akí autori či knihy vás oslovili, keď ste boli vo veku žiakov, ktorí sa dnes odhodlávajú zapojiť do našej súťaže?
Boli to najmä knižky, ktoré som nachádzal pod vianočným stromčekom. Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti, Staré grécke báje, knižky Jozefa Cígera Hronského Dubkáčik a Budkáčik, Smelý zajko, Smelý zajko v Afrike.

Čo ste si z tých kníh odniesli?
Nespomínam si na nič, čo by bolo poplatné ideológii tej doby. Takže zrejme už vtedy som sa naučil čosi, čo sa mi zišlo aj neskôr. Naučil som sa, že tvorba pre deti je jeden z najlepších azylov vnútornej slobody.

Básne ste začali uverejňovať už na strednej škole, v časopise Mladý priekopník. Spomínate si však na vašu úplne prvú – detskú tvorbu?
Najranejšia vlastná báseň, na ktorú si spomínam a ktorú mi, keď som mal ešte len jedenásť rokov, uverejnili aj v žilinskom v denníku Deň, bola báseň Tatry. Ak sa pýtate na jej text, ten si taktiež pamätám dodnes:
TATRY 
Z Gerlachu aj z Kriváňa,
zo Štrbského plesa
vzduch Tatier k nám zaváňa,
srdce pri ňom plesá.
Tam v oblaky končiar biely
Lomnického štítu cieli,
tam sa slnia v slnca jase
Rysy v celej svojej kráse.
Zo Smokovca do Popradu
električka keď nesie ťa,
všade vidíš zeleň mladú
a na lúkach rané kvieťa.
To sú naše Tatry, pýcha
slovenského rodu,
kde tak voľne človek dýcha,
keď vonia slobodu.
Tá báseň znie, akoby ju napísal nejaký štúrovec – a nie je to náhoda. Bol som vtedy naozaj básnický odchovanec štúrovcov.

Tým, že si dodnes spomínate na text vašej prvej básne, ste ma úprimne celkom šokovali. Spomeniete si aj na prvú knihu, ktorú ste si kúpili za „vlastné”?
Pamätám si ju úplne presne. V Žiline na Sládkovičovej ulici visela nad jedným obchodom tabuľa Trávniček. Bolo to meno, ktoré som možno už pred prisťahovaním do Žiliny mohol zazrieť na niektorej z knižiek, čo som už v Senici nachádzal pod vianočným stromčekom. A zrazu som ho v roku 1946 zazrel „naživo“. Trávniček – to bolo papiernictvo, kde sme si kupovali školské potreby – a zároveň aj kníhkupectvo. Väčšina jeho zákazníkov boli školáci, Trávniček dobre odhadol, že im musí vyjsť v ústrety aj cenovo. To on vymyslel lacnú brožovanú edíciu Čítanie študujúcej mládeže. Jeho nápad neskôr prevzalo Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry (či ešte neskorší Tatran).
Aj moja prvá kniha kúpená za vlastné peniaze bola z tejto edície. Raz mi totiž, ako som si prezeral knihy v Trávničkovom výklade, padol pohľad na brožovanú knihu, čo stála iba dve koruny – presne toľko som mal vo vrecku. Vošiel som a kúpil som si ju. Bola to Bottova Smrť Jánošíkova. Neskôr zase Samo Chalupka. Tak som si už v detstve obľúbil štúrovcov a osvojil som si ich básnickú dikciu.

Hovorí sa, že dnešná mládež málo číta, má k dispozícii sociálne siete či počítačové hry. Vedia im multimédiá vynahradiť kontakt so skutočnou knihou?
Naše vnúčatá majú stále v láske aj knihy, a verím, že takisto aj všetky slovenské deti. Veď vidím, že vychádza veľa krásnych kníh pre deti. Určite by nevychádzali, keby ich nikto nekupoval.

V čom sú podľa vás dnešné deti odlišné?
Vedia všeličo, čo sme nevedeli my. Niekedy, keď stretnem na ulici škôlku a počujem pani učiteľku, ako konverzuje s deťmi po anglicky, až im to závidím. Ja síce viem po anglicky čítať, ale hovoriť tak spontánne a bez problémov po anglicky ako tí škôlkari, to by som veru nedokázal.

Pandémia koronavírusu izolovala školákov v domácom prostredí a mnohí to znášajú len s ťažkosťami. Vy sám ste vyštudovaný pedagóg. Čo by v dnešnej náročnej dobe mohlo dodať žiakom podporu a motiváciu?
Asi bude dobre, keď sa čo najskôr vrátia do školy. Oddýchnu si tam od toho náročného onlajnového vyučovania.

Zhováral sa Branislav Oprala

(Rozhovor vyšiel v májovom vydaní Hlasu Nového Mesta: https://www.banm.sk/data/att/14107.pdf)


Vytvorené: 14.05.2021 09:17, Borčin Ján
Hore
Hore
Hore