Novomešťan ocenený kráľovnou Alžbetou
01.09.2013 - Stovkám firiem pomohol k úspechu. V marci tohto roku si ho Kanada, kam v roku 1969 emigroval, uctila prestížnym ocenením Queen Elizabeth Diamond Jubilee Medal of Honor. ĽUDOVÍT BEREŠ – v Kanade známy pod menom LOU BERES – bol pred odchodom zo Slovenska roky spätý s Novým Mestom. „Pujo“, ako mu hovoria kamaráti, býval na Šancovej ulici, blízko rohu s Belehradskou. Dodnes tvrdí, že jeho „originálnym domovom“ je stále Slovensko. Svoj pestrý a zaujímavý život nám predstavil v rozhovore pre Hlas Nového Mesta.
Už viac ako 40 rokov žijete v zahraničí. Čo bolo pre vás rozhodujúcim impulzom na emigráciu v roku 1969?
- Bola to séria nepríjemných udalostí, s ktorými sme sa sami nedokázali vyrovnať a vyriešiť ich. Ako mladomanželia očakávajúci rodinu sme sa všemožne usilovali zohnať byt. Napriek rôznym prísľubom sa naše žiadosti odsúvali na neurčito.
Počas tejto našej „osobnej kalvárie“ som bol v častom spojení s bratom, ktorý v tom čase už žil v emigrácii v kanadskom Edmontone. Presviedčal nás, aby sme tiež emigrovali do Kanady, hovoril, že pre tých, čo chcú skutočne pracovať, je tam práce vyše hlavy a
veľa bytov na prenájom. Vtedy sme prvý raz začali vážne uvažovať o emigrácii.
Opustiť rodné mesto, blízkych kamarátov asi nebolo pre vás ľahké. Ako ste to vtedy prežívali?
- Najťažšie bolo lúčenie s matkou, ktorej tak emigrovali obaja synovia. Nevedeli sme, či sa ešte niekedy v živote stretneme... Otcovi som sa s mojím odchodom radšej nezdôveril, lebo som vedel, že by urobil všetko, aby mi ho prekazil. Vo Viedni sme museli čakať šesť mesiacov na vybavenie žiadosti. Počas tejto lehoty nás navštívilo množstvo priateľov, kolegov, členov rodiny. Boli to ťažké lúčenia.
Vráťme sa ešte v čase. Čím ste sa živili na Slovensku?
- Pred ukončením štúdia na strojníckej fakulte mi bola odporučená diplomová práca nového Amerického normovacieho systému (MTM), vtedy považovaného za revolučný. Uplatňovali ho v dvoch podnikoch v Európe – BMW a Volvo. Tento systém nebol v Československu dovtedy známy. Mojou úlohou bolo naštudovať si ho z americkej príručky a pokúsiť sa ho uplatniť na montážnej linke na výrobu tranzistorového rádia Diana v bratislavskom podniku Tesla. Po polročnom úsilí sa mi podarilo zmeniť výrobu tejto linky na základoch MTM do tej miery, že s rovnakým množstvom pracovníkov sa produkcia zvýšila o 32 percent. Po obhájení diplomovky a získaní titulu strojného inžiniera v odbore ekonómia, organizácia a plánovanie strojárskych a elektrotechnických závodov som v roku 1967 dostal ponuku pracovať pre Teslu v novozaloženom oddelení racionalizácie výroby. Tesla mi umožnila štúdium systému MTM v Prahe, tu som získal diplom kvalifikovaného technológa systému MTM, ktorý bol neskôr v Kanade rozhodujúcim dokumentom naštartovania mojej budúcej profesijnej kariéry v Albertskom výskumnom ústave.
Prvé kroky v novej krajine, v novom prostredí určite neboli jednoduché. Ako si na to spomínate? Čo bolo najťažšie?
- Začiatky v Edmontone boli na jednej strane spojené s pocitmi spokojnosti (bývali sme konečne v novom byte, ktorý vybral a na tri mesiace dopredu zaplatil môj brat), na druhej strane boli spojené so starosťami o budúcnosť. Hneď po príchode nás zamestnala jedna upratovacia firma, spolu s priateľom Ivanom Bartkom sme upratovali v jednom z najväčších obchodných domov v Edmontone. Upratovali sme od 23. h do 7. h ráno za minimálnu tamojšiu mzdu – 1,47 dolára na hodinu. Obaja sme boli radi, že máme prácu, ktorá nám hravo zabezpečí nájomné a slušnú stravu.
Pri tejto práci ste však dlho nezostali.
- Hneď v prvý deň v Edmontone som sa stretol s naším dobrým bývalým priateľom z Belehradskej ulice Vladom Zaťkom. On zorganizoval – proti mojej vôli – pohovor s dekanom fakulty strojného inžinierstva na Albertskej univerzite Dr. Fordom. Ten mi pootvoril dvere do Albertského výskumného ústavu. Vybavil stretnutie s inžinierom Jimom Ergilom, vedúcim oddelenia industriálnej poradenskej služby pre malé a stredné výrobné podniky. Po dvojhodinovom rozhovore som hneď na druhý deň nastúpil k nemu do ústavu. Vladovi Zaťkovi som dodnes vďačný za jeho nástojčivosť.
Naštartovali ste úspešnú kariéru, ktorá trvá doteraz.
- Spomínané oddelenie je albertskou vetvou kanadského štátneho programu s názvom IRAP (Industrial Research Assistance Program). IRAP bol založený v roku 1947 ako bezplatná pomoc malým (do 50 zamestnancov) a stredným výrobným podnikom (do 500 zamestnancov) v povojnovej „krízovej situácii“ – s cieľom pomôcť ich rýchlejšiemu rastu a technologickému rozvoju. Prvé štyri mesiace v mojom novom zamestnaní som sa intenzívne učil metódy a procesy pomoci stagnujúcim firmám. Už v roku 1970 mi môj vedúci Jim Ergil dohodol zaradenie do jednej dlho stagnujúcej firmy na výrobu školského a laboratórneho nábytku s tým, že budem mať voľnú ruku pri zmenách vo výrobnom procese. Po štyroch rokoch sa mi podarilo zvýšiť výrobu firmy o viac než 110 %, zredukovať pracovné náklady o 60% a zvýšiť zisk o 40% v porovnaní s pôvodným stavom. To bol začiatok. Mnohé malé a stredné firmy, s ktorými sme pracovali v minulosti, sú dnes „biliónovými korporáciami“. V roku 2001 sa nám podarilo všetky skúsenosti a vedomosti zhrnúť do nášho „modelu rastu a rozvoja organizácie“. Vďaka nemu sme schopní v priebehu krátkeho rozhovoru s akoukoľvek malou či strednou firmou odhaliť ich najväčší organizačný problém.
Za vašu dlhoročnú prácu ste boli tento rok odmenený cenou Queen Elizabeth Diamond Jubilee Medal of Honor.
- Je uznaním za mimoriadne zásluhy pri budovaní a rozvoji Kanady. Udeľuje sa ako oslava a pocta za odvahu, vášeň a vodcovstvo.
Čo toto ocenenie pre vás znamená?
- Ten pocit je len ťažko opísateľný. Štyridsať rokov robím prácu, ktorá mi je viac-menej koníčkom. Aj moji kolegovia hovoria, že sa jej už nikdy nezbavím. Keď som v roku 2011 požiadal o odchod do penzie, vedenie programu IRAP ma požiadalo, aby som tento nápad o pár rokov odložil. Potrebovali, aby som vychoval novú generáciu priemyselných poradcov. Vyhovel som im.
Ste v kontakte so Slovenskom a Bratislavou? Vraciate sa sem?
- Každý rok sa vraciam do Bratislavy na oslavu matkiných narodenín. Keď odchádzam z Kanady, priatelia, slovenskí emigranti, sa ma vždy pýtajú: „Ideš nazad domov?“ Na čo im ja vždy odpoviem: „Áno, idem.“
Čo sa vám zachovalo v pamäti najsilnejšie z čias, keď ste žili v Bratislave?
- Je toho veľa. Spomínam si na budovanie prvej kulturistickej posilňovne v nepoužívanej kotolni na Belehradskej ulici i na pomoc Ing. Ctiborovi Boháčovi pri zakladaní kulturistickej miestnosti v telocvični strojníckej vysokej školy. Spomínam na stretnutia kulturistov na kúpalisku na Tehelnom poli, na Zlatých pieskoch pri Vajnoroch, na dunajskom Lide. Na návštevy filmov v amfiteátri na Bratislavskom hrade, prechádzky na Červený most a Železnú studničku, splavovanie Dunaja... Jednoducho, Bratislava bola centrom našej „zlatej mladosti“. Čo bolo tam prežité a zažité, sa nijakým spôsobom nedá vymazať z našich pamätí – nezáleží na tom, kde momentálne žijeme a pracujeme.
Akú ste našli Bratislavu počas vašej prvej návštevy po emigrácii?
- Rodičov v Bratislave som navštívil prvýkrát v lete 1990. Bratislava vtedy ešte nebola veľmi zmenená – bolo to stále to dobre známe staré mesto so znakmi slabého prebúdzania sa zo stredovekej architektúry, ktorá je jej základom. Dnes mi je potešením vidieť pokročilú výstavbu nových výškových budov, obchodných domov, bánk, výborných reštaurácií a celkovú modernizáciu mesta, hodnú začiatku 21. storočia. Tiež ma teší obnova a rekonštrukcia budov v strede mesta, úprava ulíc a parkov aj slušný rozvoj príjazdových ciest v okolí Bratislavy. Áno, Bratislava sa mení, a podľa mňa správnym smerom.
Je niečo, na čo si v Kanade doteraz neviete zvyknúť a naopak - čo zo Slovenska vám v Kanade najviac chýba?
- Za tých skoro 44 rokov som si v Kanade zvykol na všetko. Čo ma najviac prekvapilo, bola zima. Teploty medzi mínus 34°C a mínus 52°C deň za dňom v kombinácii so silnými vetrami boli pre nás zo začiatku naozaj deprimujúce. Dnes je to už normálne. A čo mi chýba zo Slovenska? Bryndzové halušky. Tie neponúka žiadna reštaurácia v Edmontone. I keď tu dostať „bryndzu“ z Dánska, Fínska, Francúzska či Nového Zélandu, predsa len to nie je tá pravá slovenská bryndza s veľkým „B“.
Aký je skutočný obraz Slovenska vo svete? Ktorých Slovákov svet vníma ako najväčšie autority?
- Slovensko je známe svojou atraktívnou daňovou štruktúrou, je schopné produkovať vysoko kvalitné výrobky pri nízkych nákladoch, a pritom zaistiť zamestnanosť značnej časti populácie. Kvalitou svojej práce sa prezentovali slovenskí podnikatelia aj tu v Alberte. Uznávaní sú aj vynikajúci slovenskí športovci – hokejisti, cyklisti, kajakári. Slovensko je však veľmi málo známe kanadskej populácii – za roky nášho pobytu v Kanade sme nevideli ani jeden pekný propagačný film o krásach, histórii či prírode Slovenska. Je najvyšší čas, aby také niečo vzniklo.
Viacero mladých ľudí ani dnes nevidí na Slovensku perspektívu a otvorene hovorí o odchode do zahraničia. Čo by ste im odkázali?
- Bez znalosti koreňov ich názorov je ťažké radiť. Hypoteticky – ak je príčinou napríklad slabá perspektíva ekonomickej budúcnosti, mali by sa vyvarovať chýb, ktoré som urobil pri emigrácii aj ja. Mali by sa pred vycestovaním oboznámiť so zákonmi krajiny, naučiť sa čo najdokonalejšie jazyk, mať ukončené štúdium a k dispozícii všetky získané vysvedčenia, diplomy a certifikáty. Taktiež by v cudzine nemali hneď očakávať abnormálne vysoké odmeny za prácu. A mali by byť pripravení riešiť akékoľvek nepredvídané situácie – ako napríklad niekoľko mesiacov bez zamestnania, čo si vyžaduje určité finančné zásoby. Tu v Kanade je odporúčané mať našetrených dosť peňazí prinajmenšom na šesť mesiacov.
Zhováral sa Ján Borčin
(Hlas Nového Mesta, september 2013)
Snímka: archív Ľudovíta Bereša
Už viac ako 40 rokov žijete v zahraničí. Čo bolo pre vás rozhodujúcim impulzom na emigráciu v roku 1969?
- Bola to séria nepríjemných udalostí, s ktorými sme sa sami nedokázali vyrovnať a vyriešiť ich. Ako mladomanželia očakávajúci rodinu sme sa všemožne usilovali zohnať byt. Napriek rôznym prísľubom sa naše žiadosti odsúvali na neurčito.
Počas tejto našej „osobnej kalvárie“ som bol v častom spojení s bratom, ktorý v tom čase už žil v emigrácii v kanadskom Edmontone. Presviedčal nás, aby sme tiež emigrovali do Kanady, hovoril, že pre tých, čo chcú skutočne pracovať, je tam práce vyše hlavy a
veľa bytov na prenájom. Vtedy sme prvý raz začali vážne uvažovať o emigrácii.
Opustiť rodné mesto, blízkych kamarátov asi nebolo pre vás ľahké. Ako ste to vtedy prežívali?
- Najťažšie bolo lúčenie s matkou, ktorej tak emigrovali obaja synovia. Nevedeli sme, či sa ešte niekedy v živote stretneme... Otcovi som sa s mojím odchodom radšej nezdôveril, lebo som vedel, že by urobil všetko, aby mi ho prekazil. Vo Viedni sme museli čakať šesť mesiacov na vybavenie žiadosti. Počas tejto lehoty nás navštívilo množstvo priateľov, kolegov, členov rodiny. Boli to ťažké lúčenia.
Vráťme sa ešte v čase. Čím ste sa živili na Slovensku?
- Pred ukončením štúdia na strojníckej fakulte mi bola odporučená diplomová práca nového Amerického normovacieho systému (MTM), vtedy považovaného za revolučný. Uplatňovali ho v dvoch podnikoch v Európe – BMW a Volvo. Tento systém nebol v Československu dovtedy známy. Mojou úlohou bolo naštudovať si ho z americkej príručky a pokúsiť sa ho uplatniť na montážnej linke na výrobu tranzistorového rádia Diana v bratislavskom podniku Tesla. Po polročnom úsilí sa mi podarilo zmeniť výrobu tejto linky na základoch MTM do tej miery, že s rovnakým množstvom pracovníkov sa produkcia zvýšila o 32 percent. Po obhájení diplomovky a získaní titulu strojného inžiniera v odbore ekonómia, organizácia a plánovanie strojárskych a elektrotechnických závodov som v roku 1967 dostal ponuku pracovať pre Teslu v novozaloženom oddelení racionalizácie výroby. Tesla mi umožnila štúdium systému MTM v Prahe, tu som získal diplom kvalifikovaného technológa systému MTM, ktorý bol neskôr v Kanade rozhodujúcim dokumentom naštartovania mojej budúcej profesijnej kariéry v Albertskom výskumnom ústave.
Prvé kroky v novej krajine, v novom prostredí určite neboli jednoduché. Ako si na to spomínate? Čo bolo najťažšie?
- Začiatky v Edmontone boli na jednej strane spojené s pocitmi spokojnosti (bývali sme konečne v novom byte, ktorý vybral a na tri mesiace dopredu zaplatil môj brat), na druhej strane boli spojené so starosťami o budúcnosť. Hneď po príchode nás zamestnala jedna upratovacia firma, spolu s priateľom Ivanom Bartkom sme upratovali v jednom z najväčších obchodných domov v Edmontone. Upratovali sme od 23. h do 7. h ráno za minimálnu tamojšiu mzdu – 1,47 dolára na hodinu. Obaja sme boli radi, že máme prácu, ktorá nám hravo zabezpečí nájomné a slušnú stravu.
Pri tejto práci ste však dlho nezostali.
- Hneď v prvý deň v Edmontone som sa stretol s naším dobrým bývalým priateľom z Belehradskej ulice Vladom Zaťkom. On zorganizoval – proti mojej vôli – pohovor s dekanom fakulty strojného inžinierstva na Albertskej univerzite Dr. Fordom. Ten mi pootvoril dvere do Albertského výskumného ústavu. Vybavil stretnutie s inžinierom Jimom Ergilom, vedúcim oddelenia industriálnej poradenskej služby pre malé a stredné výrobné podniky. Po dvojhodinovom rozhovore som hneď na druhý deň nastúpil k nemu do ústavu. Vladovi Zaťkovi som dodnes vďačný za jeho nástojčivosť.
Naštartovali ste úspešnú kariéru, ktorá trvá doteraz.
- Spomínané oddelenie je albertskou vetvou kanadského štátneho programu s názvom IRAP (Industrial Research Assistance Program). IRAP bol založený v roku 1947 ako bezplatná pomoc malým (do 50 zamestnancov) a stredným výrobným podnikom (do 500 zamestnancov) v povojnovej „krízovej situácii“ – s cieľom pomôcť ich rýchlejšiemu rastu a technologickému rozvoju. Prvé štyri mesiace v mojom novom zamestnaní som sa intenzívne učil metódy a procesy pomoci stagnujúcim firmám. Už v roku 1970 mi môj vedúci Jim Ergil dohodol zaradenie do jednej dlho stagnujúcej firmy na výrobu školského a laboratórneho nábytku s tým, že budem mať voľnú ruku pri zmenách vo výrobnom procese. Po štyroch rokoch sa mi podarilo zvýšiť výrobu firmy o viac než 110 %, zredukovať pracovné náklady o 60% a zvýšiť zisk o 40% v porovnaní s pôvodným stavom. To bol začiatok. Mnohé malé a stredné firmy, s ktorými sme pracovali v minulosti, sú dnes „biliónovými korporáciami“. V roku 2001 sa nám podarilo všetky skúsenosti a vedomosti zhrnúť do nášho „modelu rastu a rozvoja organizácie“. Vďaka nemu sme schopní v priebehu krátkeho rozhovoru s akoukoľvek malou či strednou firmou odhaliť ich najväčší organizačný problém.
Za vašu dlhoročnú prácu ste boli tento rok odmenený cenou Queen Elizabeth Diamond Jubilee Medal of Honor.
- Je uznaním za mimoriadne zásluhy pri budovaní a rozvoji Kanady. Udeľuje sa ako oslava a pocta za odvahu, vášeň a vodcovstvo.
Čo toto ocenenie pre vás znamená?
- Ten pocit je len ťažko opísateľný. Štyridsať rokov robím prácu, ktorá mi je viac-menej koníčkom. Aj moji kolegovia hovoria, že sa jej už nikdy nezbavím. Keď som v roku 2011 požiadal o odchod do penzie, vedenie programu IRAP ma požiadalo, aby som tento nápad o pár rokov odložil. Potrebovali, aby som vychoval novú generáciu priemyselných poradcov. Vyhovel som im.
Ste v kontakte so Slovenskom a Bratislavou? Vraciate sa sem?
- Každý rok sa vraciam do Bratislavy na oslavu matkiných narodenín. Keď odchádzam z Kanady, priatelia, slovenskí emigranti, sa ma vždy pýtajú: „Ideš nazad domov?“ Na čo im ja vždy odpoviem: „Áno, idem.“
Čo sa vám zachovalo v pamäti najsilnejšie z čias, keď ste žili v Bratislave?
- Je toho veľa. Spomínam si na budovanie prvej kulturistickej posilňovne v nepoužívanej kotolni na Belehradskej ulici i na pomoc Ing. Ctiborovi Boháčovi pri zakladaní kulturistickej miestnosti v telocvični strojníckej vysokej školy. Spomínam na stretnutia kulturistov na kúpalisku na Tehelnom poli, na Zlatých pieskoch pri Vajnoroch, na dunajskom Lide. Na návštevy filmov v amfiteátri na Bratislavskom hrade, prechádzky na Červený most a Železnú studničku, splavovanie Dunaja... Jednoducho, Bratislava bola centrom našej „zlatej mladosti“. Čo bolo tam prežité a zažité, sa nijakým spôsobom nedá vymazať z našich pamätí – nezáleží na tom, kde momentálne žijeme a pracujeme.
Akú ste našli Bratislavu počas vašej prvej návštevy po emigrácii?
- Rodičov v Bratislave som navštívil prvýkrát v lete 1990. Bratislava vtedy ešte nebola veľmi zmenená – bolo to stále to dobre známe staré mesto so znakmi slabého prebúdzania sa zo stredovekej architektúry, ktorá je jej základom. Dnes mi je potešením vidieť pokročilú výstavbu nových výškových budov, obchodných domov, bánk, výborných reštaurácií a celkovú modernizáciu mesta, hodnú začiatku 21. storočia. Tiež ma teší obnova a rekonštrukcia budov v strede mesta, úprava ulíc a parkov aj slušný rozvoj príjazdových ciest v okolí Bratislavy. Áno, Bratislava sa mení, a podľa mňa správnym smerom.
Je niečo, na čo si v Kanade doteraz neviete zvyknúť a naopak - čo zo Slovenska vám v Kanade najviac chýba?
- Za tých skoro 44 rokov som si v Kanade zvykol na všetko. Čo ma najviac prekvapilo, bola zima. Teploty medzi mínus 34°C a mínus 52°C deň za dňom v kombinácii so silnými vetrami boli pre nás zo začiatku naozaj deprimujúce. Dnes je to už normálne. A čo mi chýba zo Slovenska? Bryndzové halušky. Tie neponúka žiadna reštaurácia v Edmontone. I keď tu dostať „bryndzu“ z Dánska, Fínska, Francúzska či Nového Zélandu, predsa len to nie je tá pravá slovenská bryndza s veľkým „B“.
Aký je skutočný obraz Slovenska vo svete? Ktorých Slovákov svet vníma ako najväčšie autority?
- Slovensko je známe svojou atraktívnou daňovou štruktúrou, je schopné produkovať vysoko kvalitné výrobky pri nízkych nákladoch, a pritom zaistiť zamestnanosť značnej časti populácie. Kvalitou svojej práce sa prezentovali slovenskí podnikatelia aj tu v Alberte. Uznávaní sú aj vynikajúci slovenskí športovci – hokejisti, cyklisti, kajakári. Slovensko je však veľmi málo známe kanadskej populácii – za roky nášho pobytu v Kanade sme nevideli ani jeden pekný propagačný film o krásach, histórii či prírode Slovenska. Je najvyšší čas, aby také niečo vzniklo.
Viacero mladých ľudí ani dnes nevidí na Slovensku perspektívu a otvorene hovorí o odchode do zahraničia. Čo by ste im odkázali?
- Bez znalosti koreňov ich názorov je ťažké radiť. Hypoteticky – ak je príčinou napríklad slabá perspektíva ekonomickej budúcnosti, mali by sa vyvarovať chýb, ktoré som urobil pri emigrácii aj ja. Mali by sa pred vycestovaním oboznámiť so zákonmi krajiny, naučiť sa čo najdokonalejšie jazyk, mať ukončené štúdium a k dispozícii všetky získané vysvedčenia, diplomy a certifikáty. Taktiež by v cudzine nemali hneď očakávať abnormálne vysoké odmeny za prácu. A mali by byť pripravení riešiť akékoľvek nepredvídané situácie – ako napríklad niekoľko mesiacov bez zamestnania, čo si vyžaduje určité finančné zásoby. Tu v Kanade je odporúčané mať našetrených dosť peňazí prinajmenšom na šesť mesiacov.
Zhováral sa Ján Borčin
(Hlas Nového Mesta, september 2013)
Snímka: archív Ľudovíta Bereša
Vytvorené: 15.11.2013 12:51, webman
