Verzia pre slabozrakýchKlasické zobrazenie | Kontakty | RSS | Verzia pre tlač | English
Hore

POTULKY HISTÓRIOU: Ulica Samuela Mikovíniho nesie meno významného slovenského polyhistora

POTULKY HISTÓRIOU: Ulica Samuela Mikovíniho nesie meno významného slovenského polyhistora
22.10.2019 - Neďaleko Račianskeho mýta nájdeme Mikovíniho ulicu pomenovanú po jednom z najväčších technických talentov Slovenska. S menom Samuela Mikovíniho sa spája práca v mnohých vedných odboroch. Okrem astronómie k nim patrila matematika, geodézia, kartografia, vodohospodárstvo, bol vynikajúcim staviteľom, banským odborníkom, fortifikátorom, ale aj zručným rytcom.
Významného muža nám pripomína socha akademického sochára Františka Gibalu na dunajskom nábreží, ktorá vznikla v roku 1970. Neďaleko nej je umiestnená tabuľa znázorňujúca nultý (základný) poludník prechádzajúci severovýchodnou vežou Bratislavského hradu. Nultý poludník slúžil na to, aby Samuel Mikovíni vypočítal vzdialenosti od parížskeho, norimberského, bolonského, berlínskeho, petrohradského a viedenského poludníka. Nepozdával sa mu ani jeden z dovtedy používaných poludníkov, poukazoval na nezhody zemepiscov v tejto otázke a rozhodol sa vytvoriť si vlastný, základný prešporský poludník. Počas pobytu v hlavnom meste Uhorska vykonával Mikovíni astronomické pozorovania a ich výsledky využíval vo svojich kartografických prácach. Jeho observatórium sa nachádzalo v dome na Laurinskej ulici, ktorý sa opieral o mestské hradby. Magistrát mu dovolil vyrúbať do nich okienko a tiež sa zaviazal, že sa postará o údržbu tejto časti hradieb.
Nevieme presne, kedy a kde sa Mikovíni narodil. Záznamy bratislavského evanjelického lýcea hovoria, že sa zapísal na túto školu ako 21-ročný a študoval tam v rokoch 1719 – 1721. Tu sa po prvýkrát stretol s Matejom Belom, ktorý bol pravdepodobne jeho učiteľom. V Norimbergu sa učil medirytectvu u majstra J. G. Puschnera, na Univerzite v Altdorfe študoval matematiku a štúdium dokončil na Univerzite v Jene, kde získal diplom inžiniera geodeta. V oboch mestách našiel veľa motívov na kreslenie a vytváranie medirytín. Norimberská séria, ktorá vyšla tlačou v roku 1727, obsahuje 37 rytín a plán mesta.
V nasledujúcom období pôsobil v Prešporku, kde sa zaoberal melioračnými prácami. Zväčša išlo o úpravy brehov Dunaja a Váhu, ktoré mali zamedziť povodniam a udržať splavnosť oboch riek. Z tohto obdobia jeho práce pochádza známa kolorovaná rukopisná mapa Dunaja pri Bratislave. V roku 1927 sa oženil s Annou Reginou Giligovou zo Svätého Jura. Mali spolu päť detí, z ktorých sa dospelosti dožili synovia Karol Stanislav (geodet), Tomáš Ľudovít (inžinier) a dcéra Alžbeta Kristína.
S Matejom Belom ho spájalo pevné priateľstvo. Svedčí o tom záznam z matriky, v ktorej sú Belovci zapísaní ako krstní rodičia prvých dvoch Mikovíniho detí. Do jeho diela Notície vypracoval Bel mapy jednotlivých uhorských stolíc i niekoľko pohľadov na mestá a hrady s veľmi dobrým ohlasom. V roku 1735 panovník Karol III. vymenoval Mikovíniho za cisársko-kráľovského inžiniera dolnouhorských banských miest a poveril ho, aby v Banskej Štiavnici založil banskú školu, prvú tohto typu v Európe. Zastával v nej funkciu riaditeľa a profesora a vychoval desiatky odborníkov. Zameral sa na vytvorenie vodných diel v okolí Banskej Štiavnice. Vypracoval niekoľko návrhov na úpravu a stavbu hrádzí, ktoré vytvárali vodné nádrže. Umelé jazerá dodávali vodu na pohon banských strojov.
Keď sa rozprúdila rakúsko-pruská vojna (1744), povolala cisárovná Mária Terézia Mikovíniho opäť do Bratislavy. Vymenovala ho za vojenského inžiniera majora, ktorého úlohou bolo organizovať obranu na moravsko-sliezskych hraniciach. V roku 1749 sa podujal na ďalšiu úlohu – na základe poverenia cisárovnej mal postaviť kráľovský palác v Budíne. Vedec vypracoval plány a stavbu aj viedol. Netrvalo však dlho a prišla ďalšia výzva. Trenčiansky magistrát sa obrátil na Uhorskú dvorskú komoru v Bratislave s prosbou o pomoc pri protipovodňových regulačných prácach na Váhu a v roku 1750 tam Komora vyslala Samuela Mikovíniho. Táto cesta sa však neskončila dobre. V sychravom marcovom počasí ochorel a 23. marca 1750 po šesťdňovej chorobe zomrel. Stalo sa to na dosiaľ neznámom mieste medzi Trenčínom a Banskou Štiavnicou.
Mikovíni zanechal za sebou veľký kus práce, ktorá svedčí o jeho mimoriadnom talente. Od roku 2013 udeľuje ministerstvo školstva Cenu Samuela Mikovíniho za mimoriadny prínos v oblasti vedy a techniky.

Podľa knihy Ivana Szabóa Významné osobnosti starého Prešporka spracovala Jana Škutková
Za súhlas s použitím textov a fotografií ďakujeme autorovi a vydavateľstvu Perfekt, a. s.

(Uverejnené v Hlase Nového Mesta č. 9/2019, nájdete ho na stránke: www.banm.sk/data/att/11724.pdf)

 


Vytvorené: 25.10.2019 10:02, webman
Hore
Hore
Hore