Pandémia. Dokážeme sa raz týmto tvrdým skúškam vyhnúť?
25.04.2020 - Nivočí vás nesloboda karantény? Spôsobuje situácia finančné straty vám i vašej rodine? Museli ste sa vzdať plánov, ktoré nemáte šancu obnoviť?
Ak v týchto týždňoch trpko vnímate, že vás osud zaskočil a skúša vás ťažšie, než si zaslúžite, prestaňte horekovať. Na úvahy tohto druhu existuje dobrý liek. Stačí opatriť si podrobnejšie informácie o trápeniach našich predchodcov, ktorí zažili rozsiahle epidémie v predošlých storočiach, najmä tie morové v hrôzostrašnom štrnástom storočí. Asi začnete rozmýšľať inak. Budete šťastní, že žijete dnes, v časoch zdravotne osvietenejších, navyše v epoche sociálnych sietí a ďalších technických vymožeností, a vaším údelom je pretrpieť „len“ útok nového zmutovaného koronavírusu. Prirodzene, nemožno zľahčovať zdĺhavé chrípkové stavy, horúčky, prípadne aj ťažkosti s dýchaním, musí to byť bolestná skúsenosť, znásobená hrozbou smrti. No skúste sa aspoň na chvíľočku vžiť do pocitov talianskeho básnika Petrarcu, ktorý počas morovej epidémie roku 1349 takisto nevychádzal z domu – nie kvôli povinnej karanténe, ba ani nie iba pre strach z nákazy, ale pre pocity hnusu, ktoré vonku podľa vlastných slov zažíval. „Na uliciach ležia rady mŕtvol..., všade som videl klesať k zemi obete beznádejnej nákazlivej nemoci,“ napísal v jednom z neskorších listov. „Závidím budúcim generáciám, ktoré naše svedectvo budú považovať za výmysel.“ Lekári boli bezmocní.
„Morová rana“ značí odvtedy hrôzu hrôz
Zdá sa, že epidémie až pandémie trvalo sprevádzajú ľudstvo ako neželaný občasný súputník a spolutvorca dejín. Hoci vcelku už poznáme mechanizmus ich vzniku, siahajúci do živočíšnej ríše, nevieme zatiaľ spoľahlivo, čo ich vyvoláva, inak by sme sa určite usilovali udržať ich na uzde prinajmenšom tak ako vojnové konflikty. (Tie, pravda, v počte obetí za epidémiami zväčša ďaleko zaostávajú.) Problémom bývajú pomerne veľké časové prestávky medzi najhoršími „morovými ranami“, ktoré spôsobujú, že ďalším generáciám sa vskutku viac-menej vytratia z pamäti a obavy z nich zoslabnú, lebo ľudia ich pokladajú už len za súčasť dávnej minulosti. Precitnutia bývajú o to nepríjemnejšie.
Zo staroveku sa zachovali správy o more, ktorý r. 541 zachvátil rozsiahle územia známeho sveta od Etiópie až po Írsko a niekoľkokrát sa vrátil. Zrejme preto, že baktéria Yersinia pestis, ktorá ho spôsobuje, je v istých podmienkach schopná prežívať hoci aj stáročia. Do roku 750 padlo tomuto moru za obeť asi päťdesiat miliónov ľudí.
V štrnástom storočí prišla veľká repríza
Neboli poslední. Z čias o šesť storočí neskôr máme už oveľa podrobnejšie správy. Napríklad o tom, že morová nákaza môže u postihnutých nadobúdať rozličné formy. Jedni vykašlávali krv, lebo nákaza najviac zasiahla pľúca, u tých prichádzala smrť najrýchlejšie. Iným sa po tele vyhádzali hnisavé vredy, u ďalších podkožné výrony spôsobili, že tkanivo sčernelo a odpadávalo. V Taliansku sa zo štrnásteho storočia zachovali svedectvá aj o chorých, ktorí opúchali pod pazuchami a na slabinách a mreli takou rýchlosťou, že ich nestačili pochovávať inak, iba hádzať v niekoľkých vrstvách do vykopaných jám. (Stredoveký hromadný hrob podobného charakteru odkryli však po storočiach náhodne aj v centre Londýna.)
Z mongolskej púšte Gobi sa mor vtedy najprv rozšíril po Číne a podľa správ silne zdecimoval jej obyvateľstvo. Mongolskí dobyvatelia ho potom zavliekli na Krym a námorníci roku 1347 priviezli na obchodných galérach do Talianska. Odtiaľ pokračoval do Francúzska, Španielska, Nemecka, Anglicka, dokonca až do Ruska. Do Uhorska prišiel tento mor cez Hainburg a vtedajší Prešporok o dva roky neskôr so zástupmi flagelantov, „kajúcnikov“, ktorí tiahli Európou, aby uzmierili rozhnevaného Boha. Prvotný náboženský charakter hnutia sa však časom zvrhol, lebo zástupy sa rozrastali o príživníkov celkom iného druhu.
Len prvá vlna vtedajšieho moru si vyžiadala asi dvadsaťpäť miliónov obetí. Pandémia sa neskôr s prestávkami vracala až do 20. storočia. Takže napokon zahubila dovedna asi tretinu vtedajších obyvateľov Európy a Ázie – okolo dvesto miliónov ľudí.
Po kiahňach zostávajú „poďobaní“
Ďalšie epidémie spôsobovali vírusy, napríklad vírus z čeľade Poxviridae, pôvodca pravých kiahní (Variola vera). Prejavujú sa hnisavou vyrážkou, puchierikmi, ktoré praskajú, potom tvrdnú a tých, ktorí prežijú, natrvalo poznamenajú typickými jazvami.
Inak, správy o pravých kiahňach máme už zo starovekého Ríma, z druhého storočia. Do Európy sa tento vírus z času na čas taktiež vracal, takže obetí pribúdalo, spolu nakoniec na túto nemoc zomreli milióny. Napriek kráľovskej opatere sa ňou skončili aj životy mnohých spomedzi korunovaných hláv (Mária II. Stuartovna, Ľudovít XV., cár Peter II.). Najhoršie však, zdá sa, na pravé kiahne doplatil americký kontinent, kam ich zavliekli španielski dobyvatelia na prelome 15. a 16. storočia. Z pôvodných obyvateľov Ameriky zostalo po jednom storočí od jej objavenia a po dvoch menších paratýfových epidémiách žalostne málo – vraj len okolo desať percent ľudí, pre ktorých bola odjakživa domovom.
Slovenská kapitola má meno cholera
Každá epidémia vyvoláva v ľuďoch stres – cítia sa zneistení, ohrození neznámym nebezpečenstvom. Radi by za tento nepríjemný stav potrestali vinníkov, ale tí obyčajne nebývajú poruke, hľadajú ich – a často podozrievajú nepravých. Tí bývali
oddávna ďalšími obeťami epidemických období. Po rokoch moru v Nemecku je napríklad zaznamenaná dlhá reťaz vražedných pogromov v mestách, vyvolaná fámou, že Židia sa usilujú otráviť studne. Tradícia antisemitských násilností sa šírila a pretrvávala celé stáročia, stačil najmenší podnet.
Na našom území sa objavil v súvislosti s epidémiou cholery v rokoch 1830-31 na východnom Slovensku. Hoci tam úrady vtedy prijali rad protiepidemických opatrení, situáciu skomplikovalo súbežné organizovanie sedliackeho povstania. Vznikol chaos, popri známych fámach o trávení studní sa šírili aj správy, že panstvo zámerne chce likvidovať chudobných, blčal hnev, nenávisť... Davovej psychóze podľahol nakoniec aj rad zdravotných komisárov, hajdúsi, ktorí im pomáhali, ba i niektorí zemepáni a ich rodiny. Ako píše Zuzana Panczová z Ústavu etnológie SAV, po správach o mučení a vraždách bol na východe nakoniec nevyhnutný vojenský zásah. Atmosféru tohto tragického obdobia opísal pred rokmi Jožo Nižnánsky v románe Cholera.
Ako si Španieli prisvojili pandemickú chrípku
Španielska chrípka je pojem známy ešte aj mnohým súčasníkom. Kto sa vrátil k histórii prvej svetovej vojny, nemohol na ňu nenaraziť, lebo vypukla ešte pred jej skončením medzi vojakmi v americkom Kansase. Odtiaľ sa bez problémov preniesla do bojujúcej západnej Európy, zasiahla Čínu i Japonsko, ba dokonca aj Sibír a južnú Afriku. Predpokladá sa, že jej vírus zmutoval v Ázii po prenose z vtákov na človeka. Dravo útočil najmä na imunitný systém, takže vojaci práve pre svoju mladosť a odolnosť, s akou jej vzdorovali, umierali nakoniec na španielsku chrípku viac než iní. Popri rýchlosti nákazy, vo vojnových časoch ešte znásobenej, bola jej špecifikom aj rekordne vysoká úmrtnosť, takže za pol roka jej podľahlo až sto miliónov ľudí.
A kde sa vzalo jej pomenovanie? Sprvu vojská uvalili na informácie o nákazlivej chorobe prísne embargo, aby zabránili panike, písala o nej jedine španielska tlač, keďže Španielsko bolo vtedy neutrálne. Tak si Španieli „prisvojili“ pandemickú chrípku, ktorá mala od tej našej dobre známej každoročnej chrípky riadne ďaleko...
Nezabúdať môže byť užitočné
Spájať si rôznorodé „morové rany“ len so stredovekom je postoj pohodlný až lákavý,
ľahko sa však môže aj nevyplatiť. V knihe Zabudnuté príbehy Mariana Kechlibara to autor v jednom z nich dokumentuje na udalostiach z Juhoslávie, ktoré ani nie sú príliš starého dáta – zo 70. rokov minulého storočia. Mladý moslim z Kosova, nemecký gastarbeiter, sa vtedy vybral na svätú púť do Mekky, ale namiesto očkovania (aby ušetril) sfalšoval pečiatku. Vrátil sa nakazený pravými kiahňami a v Kosove stihol už za krátky čas nakaziť ďalších 140 ľudí. Moslimov priateľ ako prvý z nich zomrel v belehradskej nemocnici. Našťastie sa to neskončilo katastrofou. Do nemocnice príležitostne chodieval konzultovať staručký profesor, ktorý ordinoval ešte pred prvou svetovou vojnou a okamžite rozpoznal, čo za nákazu sa tu objavilo. Tajne exhumovali telo prvého mŕtveho a diagnóza sa potvrdila – variola vera, teda pravé kiahne. Belehradskú kliniku obkľúčili policajné jednotky, horúčkovito sa hľadalo riešenie situácie. Až vtedy Juhoslávia priznala svetu, čo sa deje. V Nemecku sa podarilo ešte včas nakazeného gastarbeitera izolovať a v Juhoslávii vďaka medzinárodnej solidarite sústrediť uskladnené vakcíny proti tejto chorobe na zarazenie hroziacej epidémie. Napokon sa nakazilo „len“ 174 ľudí, 35 nákaze podľahlo.
Súčasnosť dokáže odolávať účinnejšie, no...
Trvalo by sme teda mali rátať s tým, že pokým existujú infekčné choroby, epidémie nemôžu celkom vymiznúť, naopak, za istých podmienok môžu prerásť do pandémií porovnateľných s tou dnešnou. Tlač napríklad zaznamenala, že v tomto storočí bol objavený nový druh tuberkulóznej baktérie (2010), že na Kube bola ani nie tak dávno epidémia cholery (2013), dokonca že na Madagaskare mali pred pár rokmi epidémiu moru (2017). A koľko celkom nových nákaz sa v posledných desaťročiach vo svete objavilo! Ebola, HIV, SARS, MERS, nemoc šialených kráv (BSE), vtáčia chrípka, prasacia chrípka... Pod mnohé z nich, tzv. zoonózy sa podpísali zvieracie vírusy, ktoré si našli nového hostiteľa v človeku a zmutovali.
Vďaka súčasnej vede vieme o epidémiách neporovnateľne viac, než vedeli ľudia v predošlých storočiach. Keď súčasník číta, ako si kedysi nákazu vysvetľovali a čo proti nej odporúčali, smial by sa na celé kolo, keby za tým nevnímal osudovú tragiku vtedajšieho človeka. A celkom inak prijíma aj informácie zo sveta o tom, že dnešná pandémia bola vlastne predpovedaná. Áno, na knihu Davida Quammena o zoonózach z r. 2012 (Spillover – Animal Infections and the Next Human Pandemic) bude odteraz podstatne inak hľadieť aj svet vedy, zrejme oveľa ľahšie prijme autorove tvrdenia o ekologickej podstate pandemických ochorení. Konkrétne, že vírusové ochorenia prenášajúce sa zo zvierat na človeka vznikajú pre naše necitlivé zásahy do prírody a devastáciu jej ekosystémov. V každom prípade je kniha jasnou smerovkou pre ďalšie výskumy.
Čo nám to prinesie do života
Vyznávači idey „všetko zlé je na niečo dobré“ si aj v prípade pandémie plnej trápení môžu prísť na svoje. Je známe – prinajmenšom medzi historikmi – že tieto ťažké etapy v behu sveta zvyčajne potisli spoločenský vývoj o kus dopredu. Dúfajme, že to tak bude aj po odoznení súčasnej mizérie. Ekonómovia a sociológovia od začiatku tvrdia, že koronavírus prinesie zmeny všade, kde je to možné, a napokon zmení aj nás... Dúfajme, že k lepšiemu.
niečom im už dnes možno pritakať. Stačí porovnať si zmeny v ľudských vzťahoch podnietené stredovekou morovou nákazou, keď od chorého veľmi často ušla jeho rodina i priatelia, a ľudské vzťahy pri starostlivosti o chorých v súčasnosti, ktoré denne môžeme sledovať okolo seba, naživo aj v televízii a inde. Poviete – stres, strach! Áno, ale tie sú prítomné v pocitoch ľudí aj dnes, hoci nebezpečenstvo smrti nie je také akútne ako kedysi. Popri strese, strachu a úsilí ochrániť si vlastné zdravie zaznamenávame však aj ochotu pomáhať, obetavosť, pocity spolupatričnosti, vyššiu súdržnosť ľudí... Ak by to v nás zapustilo hlbšie korienky, dnešné ťažkosti by určite neboli zbytočné.
Viera Vojtková, Hlas Nového Mesta
Snímky: https:// unsplash.com
Ak v týchto týždňoch trpko vnímate, že vás osud zaskočil a skúša vás ťažšie, než si zaslúžite, prestaňte horekovať. Na úvahy tohto druhu existuje dobrý liek. Stačí opatriť si podrobnejšie informácie o trápeniach našich predchodcov, ktorí zažili rozsiahle epidémie v predošlých storočiach, najmä tie morové v hrôzostrašnom štrnástom storočí. Asi začnete rozmýšľať inak. Budete šťastní, že žijete dnes, v časoch zdravotne osvietenejších, navyše v epoche sociálnych sietí a ďalších technických vymožeností, a vaším údelom je pretrpieť „len“ útok nového zmutovaného koronavírusu. Prirodzene, nemožno zľahčovať zdĺhavé chrípkové stavy, horúčky, prípadne aj ťažkosti s dýchaním, musí to byť bolestná skúsenosť, znásobená hrozbou smrti. No skúste sa aspoň na chvíľočku vžiť do pocitov talianskeho básnika Petrarcu, ktorý počas morovej epidémie roku 1349 takisto nevychádzal z domu – nie kvôli povinnej karanténe, ba ani nie iba pre strach z nákazy, ale pre pocity hnusu, ktoré vonku podľa vlastných slov zažíval. „Na uliciach ležia rady mŕtvol..., všade som videl klesať k zemi obete beznádejnej nákazlivej nemoci,“ napísal v jednom z neskorších listov. „Závidím budúcim generáciám, ktoré naše svedectvo budú považovať za výmysel.“ Lekári boli bezmocní.
„Morová rana“ značí odvtedy hrôzu hrôz
Zdá sa, že epidémie až pandémie trvalo sprevádzajú ľudstvo ako neželaný občasný súputník a spolutvorca dejín. Hoci vcelku už poznáme mechanizmus ich vzniku, siahajúci do živočíšnej ríše, nevieme zatiaľ spoľahlivo, čo ich vyvoláva, inak by sme sa určite usilovali udržať ich na uzde prinajmenšom tak ako vojnové konflikty. (Tie, pravda, v počte obetí za epidémiami zväčša ďaleko zaostávajú.) Problémom bývajú pomerne veľké časové prestávky medzi najhoršími „morovými ranami“, ktoré spôsobujú, že ďalším generáciám sa vskutku viac-menej vytratia z pamäti a obavy z nich zoslabnú, lebo ľudia ich pokladajú už len za súčasť dávnej minulosti. Precitnutia bývajú o to nepríjemnejšie.
Zo staroveku sa zachovali správy o more, ktorý r. 541 zachvátil rozsiahle územia známeho sveta od Etiópie až po Írsko a niekoľkokrát sa vrátil. Zrejme preto, že baktéria Yersinia pestis, ktorá ho spôsobuje, je v istých podmienkach schopná prežívať hoci aj stáročia. Do roku 750 padlo tomuto moru za obeť asi päťdesiat miliónov ľudí.
V štrnástom storočí prišla veľká repríza
Neboli poslední. Z čias o šesť storočí neskôr máme už oveľa podrobnejšie správy. Napríklad o tom, že morová nákaza môže u postihnutých nadobúdať rozličné formy. Jedni vykašlávali krv, lebo nákaza najviac zasiahla pľúca, u tých prichádzala smrť najrýchlejšie. Iným sa po tele vyhádzali hnisavé vredy, u ďalších podkožné výrony spôsobili, že tkanivo sčernelo a odpadávalo. V Taliansku sa zo štrnásteho storočia zachovali svedectvá aj o chorých, ktorí opúchali pod pazuchami a na slabinách a mreli takou rýchlosťou, že ich nestačili pochovávať inak, iba hádzať v niekoľkých vrstvách do vykopaných jám. (Stredoveký hromadný hrob podobného charakteru odkryli však po storočiach náhodne aj v centre Londýna.)
Z mongolskej púšte Gobi sa mor vtedy najprv rozšíril po Číne a podľa správ silne zdecimoval jej obyvateľstvo. Mongolskí dobyvatelia ho potom zavliekli na Krym a námorníci roku 1347 priviezli na obchodných galérach do Talianska. Odtiaľ pokračoval do Francúzska, Španielska, Nemecka, Anglicka, dokonca až do Ruska. Do Uhorska prišiel tento mor cez Hainburg a vtedajší Prešporok o dva roky neskôr so zástupmi flagelantov, „kajúcnikov“, ktorí tiahli Európou, aby uzmierili rozhnevaného Boha. Prvotný náboženský charakter hnutia sa však časom zvrhol, lebo zástupy sa rozrastali o príživníkov celkom iného druhu.
Len prvá vlna vtedajšieho moru si vyžiadala asi dvadsaťpäť miliónov obetí. Pandémia sa neskôr s prestávkami vracala až do 20. storočia. Takže napokon zahubila dovedna asi tretinu vtedajších obyvateľov Európy a Ázie – okolo dvesto miliónov ľudí.
Po kiahňach zostávajú „poďobaní“
Ďalšie epidémie spôsobovali vírusy, napríklad vírus z čeľade Poxviridae, pôvodca pravých kiahní (Variola vera). Prejavujú sa hnisavou vyrážkou, puchierikmi, ktoré praskajú, potom tvrdnú a tých, ktorí prežijú, natrvalo poznamenajú typickými jazvami.
Inak, správy o pravých kiahňach máme už zo starovekého Ríma, z druhého storočia. Do Európy sa tento vírus z času na čas taktiež vracal, takže obetí pribúdalo, spolu nakoniec na túto nemoc zomreli milióny. Napriek kráľovskej opatere sa ňou skončili aj životy mnohých spomedzi korunovaných hláv (Mária II. Stuartovna, Ľudovít XV., cár Peter II.). Najhoršie však, zdá sa, na pravé kiahne doplatil americký kontinent, kam ich zavliekli španielski dobyvatelia na prelome 15. a 16. storočia. Z pôvodných obyvateľov Ameriky zostalo po jednom storočí od jej objavenia a po dvoch menších paratýfových epidémiách žalostne málo – vraj len okolo desať percent ľudí, pre ktorých bola odjakživa domovom.
Slovenská kapitola má meno cholera
Každá epidémia vyvoláva v ľuďoch stres – cítia sa zneistení, ohrození neznámym nebezpečenstvom. Radi by za tento nepríjemný stav potrestali vinníkov, ale tí obyčajne nebývajú poruke, hľadajú ich – a často podozrievajú nepravých. Tí bývali
oddávna ďalšími obeťami epidemických období. Po rokoch moru v Nemecku je napríklad zaznamenaná dlhá reťaz vražedných pogromov v mestách, vyvolaná fámou, že Židia sa usilujú otráviť studne. Tradícia antisemitských násilností sa šírila a pretrvávala celé stáročia, stačil najmenší podnet.
Na našom území sa objavil v súvislosti s epidémiou cholery v rokoch 1830-31 na východnom Slovensku. Hoci tam úrady vtedy prijali rad protiepidemických opatrení, situáciu skomplikovalo súbežné organizovanie sedliackeho povstania. Vznikol chaos, popri známych fámach o trávení studní sa šírili aj správy, že panstvo zámerne chce likvidovať chudobných, blčal hnev, nenávisť... Davovej psychóze podľahol nakoniec aj rad zdravotných komisárov, hajdúsi, ktorí im pomáhali, ba i niektorí zemepáni a ich rodiny. Ako píše Zuzana Panczová z Ústavu etnológie SAV, po správach o mučení a vraždách bol na východe nakoniec nevyhnutný vojenský zásah. Atmosféru tohto tragického obdobia opísal pred rokmi Jožo Nižnánsky v románe Cholera.
Ako si Španieli prisvojili pandemickú chrípku
Španielska chrípka je pojem známy ešte aj mnohým súčasníkom. Kto sa vrátil k histórii prvej svetovej vojny, nemohol na ňu nenaraziť, lebo vypukla ešte pred jej skončením medzi vojakmi v americkom Kansase. Odtiaľ sa bez problémov preniesla do bojujúcej západnej Európy, zasiahla Čínu i Japonsko, ba dokonca aj Sibír a južnú Afriku. Predpokladá sa, že jej vírus zmutoval v Ázii po prenose z vtákov na človeka. Dravo útočil najmä na imunitný systém, takže vojaci práve pre svoju mladosť a odolnosť, s akou jej vzdorovali, umierali nakoniec na španielsku chrípku viac než iní. Popri rýchlosti nákazy, vo vojnových časoch ešte znásobenej, bola jej špecifikom aj rekordne vysoká úmrtnosť, takže za pol roka jej podľahlo až sto miliónov ľudí.
A kde sa vzalo jej pomenovanie? Sprvu vojská uvalili na informácie o nákazlivej chorobe prísne embargo, aby zabránili panike, písala o nej jedine španielska tlač, keďže Španielsko bolo vtedy neutrálne. Tak si Španieli „prisvojili“ pandemickú chrípku, ktorá mala od tej našej dobre známej každoročnej chrípky riadne ďaleko...
Nezabúdať môže byť užitočné
Spájať si rôznorodé „morové rany“ len so stredovekom je postoj pohodlný až lákavý,
ľahko sa však môže aj nevyplatiť. V knihe Zabudnuté príbehy Mariana Kechlibara to autor v jednom z nich dokumentuje na udalostiach z Juhoslávie, ktoré ani nie sú príliš starého dáta – zo 70. rokov minulého storočia. Mladý moslim z Kosova, nemecký gastarbeiter, sa vtedy vybral na svätú púť do Mekky, ale namiesto očkovania (aby ušetril) sfalšoval pečiatku. Vrátil sa nakazený pravými kiahňami a v Kosove stihol už za krátky čas nakaziť ďalších 140 ľudí. Moslimov priateľ ako prvý z nich zomrel v belehradskej nemocnici. Našťastie sa to neskončilo katastrofou. Do nemocnice príležitostne chodieval konzultovať staručký profesor, ktorý ordinoval ešte pred prvou svetovou vojnou a okamžite rozpoznal, čo za nákazu sa tu objavilo. Tajne exhumovali telo prvého mŕtveho a diagnóza sa potvrdila – variola vera, teda pravé kiahne. Belehradskú kliniku obkľúčili policajné jednotky, horúčkovito sa hľadalo riešenie situácie. Až vtedy Juhoslávia priznala svetu, čo sa deje. V Nemecku sa podarilo ešte včas nakazeného gastarbeitera izolovať a v Juhoslávii vďaka medzinárodnej solidarite sústrediť uskladnené vakcíny proti tejto chorobe na zarazenie hroziacej epidémie. Napokon sa nakazilo „len“ 174 ľudí, 35 nákaze podľahlo.
Súčasnosť dokáže odolávať účinnejšie, no...
Trvalo by sme teda mali rátať s tým, že pokým existujú infekčné choroby, epidémie nemôžu celkom vymiznúť, naopak, za istých podmienok môžu prerásť do pandémií porovnateľných s tou dnešnou. Tlač napríklad zaznamenala, že v tomto storočí bol objavený nový druh tuberkulóznej baktérie (2010), že na Kube bola ani nie tak dávno epidémia cholery (2013), dokonca že na Madagaskare mali pred pár rokmi epidémiu moru (2017). A koľko celkom nových nákaz sa v posledných desaťročiach vo svete objavilo! Ebola, HIV, SARS, MERS, nemoc šialených kráv (BSE), vtáčia chrípka, prasacia chrípka... Pod mnohé z nich, tzv. zoonózy sa podpísali zvieracie vírusy, ktoré si našli nového hostiteľa v človeku a zmutovali.
Vďaka súčasnej vede vieme o epidémiách neporovnateľne viac, než vedeli ľudia v predošlých storočiach. Keď súčasník číta, ako si kedysi nákazu vysvetľovali a čo proti nej odporúčali, smial by sa na celé kolo, keby za tým nevnímal osudovú tragiku vtedajšieho človeka. A celkom inak prijíma aj informácie zo sveta o tom, že dnešná pandémia bola vlastne predpovedaná. Áno, na knihu Davida Quammena o zoonózach z r. 2012 (Spillover – Animal Infections and the Next Human Pandemic) bude odteraz podstatne inak hľadieť aj svet vedy, zrejme oveľa ľahšie prijme autorove tvrdenia o ekologickej podstate pandemických ochorení. Konkrétne, že vírusové ochorenia prenášajúce sa zo zvierat na človeka vznikajú pre naše necitlivé zásahy do prírody a devastáciu jej ekosystémov. V každom prípade je kniha jasnou smerovkou pre ďalšie výskumy.
Čo nám to prinesie do života
Vyznávači idey „všetko zlé je na niečo dobré“ si aj v prípade pandémie plnej trápení môžu prísť na svoje. Je známe – prinajmenšom medzi historikmi – že tieto ťažké etapy v behu sveta zvyčajne potisli spoločenský vývoj o kus dopredu. Dúfajme, že to tak bude aj po odoznení súčasnej mizérie. Ekonómovia a sociológovia od začiatku tvrdia, že koronavírus prinesie zmeny všade, kde je to možné, a napokon zmení aj nás... Dúfajme, že k lepšiemu.
niečom im už dnes možno pritakať. Stačí porovnať si zmeny v ľudských vzťahoch podnietené stredovekou morovou nákazou, keď od chorého veľmi často ušla jeho rodina i priatelia, a ľudské vzťahy pri starostlivosti o chorých v súčasnosti, ktoré denne môžeme sledovať okolo seba, naživo aj v televízii a inde. Poviete – stres, strach! Áno, ale tie sú prítomné v pocitoch ľudí aj dnes, hoci nebezpečenstvo smrti nie je také akútne ako kedysi. Popri strese, strachu a úsilí ochrániť si vlastné zdravie zaznamenávame však aj ochotu pomáhať, obetavosť, pocity spolupatričnosti, vyššiu súdržnosť ľudí... Ak by to v nás zapustilo hlbšie korienky, dnešné ťažkosti by určite neboli zbytočné.
Viera Vojtková, Hlas Nového Mesta
Snímky: https:// unsplash.com
Vytvorené: 25.04.2020 09:05, webman
