Verzia pre slabozrakýchKlasické zobrazenie | Kontakty | RSS | Verzia pre tlač | English
Hore

Choreograf a znalec ľudových tradícií Ján Blaho: Folklór mi vliezol do cesty

Choreograf a znalec ľudových tradícií Ján Blaho: Folklór mi vliezol do cesty
17.04.2019 - S docentom Jánom Blahom som sa zoznámila na podujatí Cena Samuela Zocha koncom roka 2018, kde mu župan Juraj Droba odovzdal pamätný list BSK ako jedinému zástupcovi našej mestskej časti. Spomienky dlhoročného choreografa Gymniku, neskôr tiež Lúčnice, SĽUK-u a ďalších slovenských folklórnych súborov iste zaujmú aj našich čitateľov.

Vaše prvé profesijné smerovanie bolo športové, vyzeralo to, že z vás bude nádejný reprezentant v atletike alebo gymnastike. Potom ste prehodili výhybku?
Áno, odmladi som sa venoval športu a bol som dosť všestranný, hrával som futbal, hokej, robil atletiku, plával, dokonca som bol reprezentantom Žiliny v šachu! Vyštudoval som fakultu telovýchovy a športu a pomýšľal na dráhu vrcholového športovca. Ale zistil som, že je to ťažká drina... No a vtedy mi vliezol do cesty folklór!

Folklór sa stal vaším koníčkom a neskôr celoživotným povolaním...
Folklór ma ovanul istým spôsobom už v detstve. Babička, rodáčka z Petrovej Lehoty pri Trenčíne, ma vodila na púte, kde bolo množstvo ľudí v krojoch, a to urobilo na mňa veľký dojem. Keď som nastúpil na vysokú školu, býval som na internáte s členmi súboru Gymnik. Vzali ma na nácvik a zakladateľka súboru pani Heda Šimoneková ma oslovila: „Poď to skúsiť, čo tu sedíš?“ Snažil som sa, no bol som gymnasta, mal som inak pestované svalstvo a tanec si žiada uvoľnený pohyb. Dlho mi trvalo dostať sa z kŕčovitého stavu do tanečného. Ale hýbať som sa vedel, bavilo ma to a v súbore som už zostal.
Po škole som rok učil v ZŠ Odborárska v Dimitrovke, ale čoraz viac ma priťahovalo ľudové umenie. Začal som pracovať v Krajskom osvetovom stredisku. V súbore som sa postupne vypracoval z tanečníka na pedagóga a prvý tanec som urobil ako praktickú súčasť diplomovej práce na FTVŠ pod názvom „Vrchovskô vňadenia“.

Zaspomínate trochu na spoluprácu s rôznymi tanečnými súbormi?
V Gymniku som pôsobil 31 rokov, súbežne som mal 17 rokov aj druhý súbor na Pedagogickej fakulte v Nitre. To boli moje súbory, moje deti. Ale pracoval som aj s inými súbormi. Je veľký rozdiel tvoriť s partiou ľudí dlhodobo alebo byť hosťujúcim choreografom na istý čas.
Dobré ľudské vzťahy, „súznenie“, je dôležité a aj úžasné, vtedy je radosť robiť. Využívate nápady, vtip aj nadanie iných ľudí, to všetko vás inšpiruje a premieta sa do výsledku práce. Ja som vždy vkladal do tvorby humor a vtip. Choreografia sa nedá naučiť, choreograf rastie prácou. A súbor zase potrebuje osobnosť, ktorá ho formuje a vedie určitým smerom.
Do SĽUK-u som sa dostal v čase, keď jeho veľká osobnosť choreograf Juraj Kubánka odišiel pracovať do zahraničia. Bola to moja prvá skúsenosť s profesionálnym súborom a nie vždy to bolo ľahké. V Lúčnici som pracoval popri profesorovi Štefanovi Nosáľovi, veľa som sa od neho naučil a som mu za to nesmierne vďačný. Je veľký rozdiel sledovať niekoho pri práci a celkom iné počúvať ho v škole. VŠMU som sa dvakrát pokúsil vyštudovať ako druhú vysokú školu, no nedokončil som ju, pretože som nemal základy klasického tanca a cez túto skúšku som nikdy neprešiel. Dnes na to spomínam s úsmevom, s bývalými profesormi sme kolegovia. (Na Katedre tanečnej tvorby Hudobnej fakulty VŠMU prednáša Ján Blaho od roku 1996.)

Dá sa dnes ešte na Slovensku stretnúť s autentickým folklórnym umením?
Základy ľudových tancov dnes všetci čerpajú najmä z filmov, za folklórom nie je už kam ísť. No piesne ešte po dedinách nájdete. Pre mňa bolo vždy dôležité chodiť medzi ľudí po regiónoch, spoznávať ich život, počúvať ich a nechať sa inšpirovať príbehmi. Napríklad na Kysuciach sa dodnes robia Jánske ohne, majú už inú podobu, no niečo vždy zostane zachované. A človek tam stretne vzácnych ľudí, ako je napr. folklorista, riaditeľ múzea v Čadci Mgr. Pavol Kužma, veľký odborník a sám aj známy gajdoš. Dal mi vzácny materiál k piesňam, keď som pripravoval program Jánska noc pre Lúčnicu. Od starých pamätníkov som sa dozvedel detaily, od ktorých sa dá pri tvorbe odraziť, inak by som tance iba umelo konštruoval. Alebo naposledy na Podpoľaní som vyhľadal päť babičiek vo veku od 87 do 95 rokov, ktoré mi živo rozprávali o zvykoch a spievali nádherné piesne. Niečo ešte je, len treba ísť medzi ľudí!
Na rôznych folklórnych slávnostiach však už často prevláda komercia, festivaly sa robia pre divákov, ktorí neprežívajú vzťah k tradícii vnútrom, nemajú totiž o nej žiadne informácie. Kúpia si na festivale goralský klobúčik vyrobený v Číne, ba čo viac, v červenej farbe, a tak deklamujú svoju príslušnosť k folkloristom!

Žije záujem o folklór medzi mladými ľuďmi alebo skôr ustupuje? Nachádzajú vaši študenti uplatnenie?
Folklór prežíva boom, no, paradoxne, čím je populárnejší, tým menej o ňom ľudia vedia. Jeho prejavy boli vždy viazané na prostredie. Kedysi sa v ňom odrážali rodinné udalosti, ročné zvykoslovie, všetko malo v živote človeka svoj zmysel. Tá citová väzba dnes chýba, svadobné piesne sa vyziapujú aj v krčme...
Tanečná fakulta, na rozdiel od hudobnej, vychováva skôr učiteľov ako interpretov. V škole sa za pár hodín praktického tanca nedá zdokonaliť na profesionálneho tanečníka. Horšie je, že po skončení štúdia nechcú absolventi odísť z Bratislavy a v regiónoch pedagógovia chýbajú.

Máte obľúbenú oblasť Slovenska, ktorej ste sa v choreografii venovali častejšie?
Obľúbenosť je relatívna, folklórne umenie vnímam hlboko a nerobím v ňom rozdiely. Iste, niektoré lokality sú vizuálne atraktívnejšie. Iné sú menej vychytené, no mám k nim cez ľudí rovnaký vzťah. Vždy hľadám prepojenie so životom, pretože to je zaujímavé, tanec je len nadstavba. Zábava nebývala na dedinách denne, ľudia tancovali trebárs len štyrikrát do roka. A vzťahy tvoria priatelia, dávajú mi veľa už len tým, že s nimi hovorím. Obdivujem jednoduchých ľudí, neštudovali, ale mnohí majú prirodzený intelekt a vedia si poradiť so životom.

Vaše choreografie sa objavili vo filmoch. Ako ste pripravovali hercov? Dá sa to zvládnuť v pomerne krátkom čase?
Spolupracoval som najmä s režisérom Ťapákom na viacerých filmoch. Hercov som pripravoval podľa jeho požiadaviek a s každým som strávil desiatky hodín. Niektorí boli veľmi nadaní, trebárs Monika Haasová mala vynikajúce pohybové predpoklady. Iným skúsenosti chýbali, ale boli veľkí „dríči“ a naučili sa tancovať perfektne. Erik Peťovský to zvládol tak dobre, že v triptychu Ako divé husi zaberá kamera aj jeho nohy, a nie nohy profesionálneho tanečníka, ako sa to bežne robievalo. Pripravoval som aj Maju Mačákovú, manželku hudobníka Breinera.
K filmovaniu sa viaže úsmevná spomienka na takzvaný „poldecákový tanec“. Keď Ťapák točil Kateru, dve hlavné postavy hrali Jožko Majerčík a Viliam Polónyi. Režisér nás poslal bokom, aby som s nimi nacvičil tanec so šatkou. Im sa však cvičiť nechcelo. Navrhli, aby som zaplatil po pol deci a oni povedia, že som tanec s nimi nacvičil. Boli výborní improvizátori a špičkoví tanečníci.

Viackrát ste pôsobili v zahraničí. Čomu ste sa tam venovali?
Pracoval som s krajanskými súbormi v rôznych kútoch sveta. Niekde majú komunity Slovákov pomerne zachovanú vlastnú kultúru, aj keď už premiešanú s domácou. Tak je to napríklad v krajinách bývalej Juhoslávie či v Rumunsku, na to som sa snažil nadviazať. V Kanade a USA som pracoval s niekoľkými súbormi, no vtedy nemali žiadne väzby na Slovensko, bolo treba začať s nimi od základov. Nevedeli, ako držať valašku, netušili, ako vyzerá slovenský tanec, kroj si prispôsobovali podľa svojich naivných predstáv. Založil som tam čosi ako centrum slovenskej ľudovej kultúry, ujal sa toho zanietený človek z Toronta, ktorý vytvoril bohatý archív filmov a hudby a súbory k nemu chodia z neho čerpať. Dnes si kroje dávajú šiť na Slovensku a už dosahujú úroveň slovenských súborov. Posielam do zahraničia aj svojich študentov, je to skúsenosť prospešná pre obe strany.

Veľa sa dnes hovorí o zachovávaní autenticity a čistoty folklóru. Ako sa vy pozeráte na modernejšie úpravy ľudových tancov a piesní?
Pravda je taká, že folklór už medzi ľuďmi nežije. V prostredí folklórnych súborov sa ide po autenticite, vraj je to „to pravé“. Ale je to omyl, niektorí ľudia autentizujú folklorizmus podľa svojich predstáv. V minulosti existovali folklórne skupiny, ktoré uchovávali lokálne kultúrne dedičstvo a prenášali ho na ďalšie pokolenia. Boli nositeľmi tradícií. Lenže starí ľudia vymreli, zmenil sa aj život na dedinách...
Jedným z inšpiračných zdrojov sú staré filmy. No aj tie boli štylizované a vyťahovať z nich niečo „autentické“ je nezmysel. Nie všetky sú hodnotné, často ich nakrútili menej skúsení tvorcovia a často ani tanečníci v nich nie sú hodní byť jediným vzorom. Načo toto kopírovať v tvorbe? Som proti takejto snahe, pretože samotné prostredie je už úplne iné. Som skôr zástancom Nosáľovej tvorby. On ponechal fundament, stvárnil symboliku a posunul všetko oveľa ďalej, ale tak, aby to zostalo naše, slovenské.

Zhovárala sa Jana Škutková
Snímka z archívu Jána Blaha


(Uverejnené v Hlase Nového Mesta č. 4/2019, nájdete ho na stránke: https://www.banm.sk/data/att/11198.pdf)


Vytvorené: 17.04.2019 09:31, webman
Hore
Hore
Hore