Verzia pre slabozrakýchKlasické zobrazenie | Kontakty | RSS | Verzia pre tlač | English
Hore

Zvonček električky zaznel v Bratislave prvýkrát pred 125 rokmi

Zvonček električky zaznel v Bratislave prvýkrát pred 125 rokmi
12.10.2020 - Kto z nás si občas nezanadával na tlačenicu v autobuse, či dvere električky zavreté pred nosom? Pošomreme si na nedostatky, pričom si ani neuvedomíme, aký obrovský rozsah služieb nám bratislavský dopravný podnik poskytuje. A robí tak už neuveriteľných 125 rokov! Významné výročie si Bratislavčania pripomenuli spolu s „dopravákmi“ netradičnými jazdami v historických električkách, trolejbusoch aj autobusoch.

Zaujímavé údaje o začiatkoch hromadnej dopravy v našom meste sa dozvedáme z internetovej stránky www.dpb.sk. Spájajú sa s budovaním mestskej elektrickej železnice, ktorá patrí k najstarším v Európe i vo svete. Kým v mnohých metropolách Európy sa hromadná preprava osôb zabezpečovala konskými železnicami, prípadne parnými električkami, Bratislava už v roku 1893 udelila koncesiu na výstavbu trate Alexandrovi Wernerovi. V roku 1898 bola vytvorená účastinná spoločnosť P.V.V.V. – „Pozsonyi villamossági részvéntyársaság“, ktorá prevzala do svojej správy Bratislavskú mestskú elektrickú železnicu. Po vstupe švajčiarskej firmy Evag holding v roku 1922 bola premenovaná na Bratislavskú elektrickú účastinnú spoločnosť (BEÚS).
Prvá električka s cestujúcimi vyšla do ulíc mesta 27. augusta 1895 a v popoludňajších hodinách sa ňou previezlo až 2 468 cestujúcich. V ďalších rokoch nasledovala výstavba a rozširovanie tratí, napríklad cez dnešnú Špitálsku ulicu, Krížnu, Šafárikovo námestie, Obchodnú ulicu, Račiansku ulicu a do ďalších lokalít, medzi inými aj do Gaštanového hájika, k dnešnej železničnej stanici Vinohrady.
V roku 1909 sa začala prevádzka elektrickej automobilovej linky do Vydrickej doliny (dnešná Železná studienka). Trolejbusy zabezpečovali v pracovných dňoch dopravu ľudí do zamestnania, cez víkendy a sviatky zase na rekreáciu v oblasti Železnej studničky. Trať prevádzkovali len do roku 1915, kedy sa premávka na „Vydrickej trolejbusovej dráhe“ zastavila a trať sa zrušila.
Dôležitým medzníkom histórie MHD je výstavba železnice, ktorá spájala Viedeň s Bratislavou. Viedla z Viedne južne od Dunaja cez Schwechat, Hainburg, Wolfsthal na Slovensko - cez Petržalku do centra mesta. Viedenská električka začala slávnostne premávať 5. februára 1914 odchodom o 4.15 hod. z Viedne.
Prvá svetová vojna priniesla jej zastavenie a tiež úbytok personálu elektrickej železnice. Dopravu na elektrickej železnici zabezpečovali od otvorenia premávky vozidlá budapeštianskej továrne GANZ. Po vzniku Československa sa dopravca preorientoval na vozidlá domácich fabrík Studénka, BEZ – Siemens či Královopolská strojírna Brno.
Postupný nárast obyvateľov mesta znamenal aj rozšírenie tratí, napr. novú električkovú linku Ck z oblasti Račianskej ulice do Karlovej Vsi a v roku 1935 ďalšiu električkovú linku „E“.
V roku 1941 vyšli do ulíc mesta trolejbusy MAN-Siemens na linke „M“, ktorá nahradila rovnomennú autobusovú linku spájajúcu Redutu na Palackého ulici s Hlavným nádražím. V tom istom roku začala premávať druhá trolejbusová linka na Patrónku. O ďalšie dva roky bola autobusová linka „H“ nahradená rovnomennou trolejbusovou linkou premávajúcou z Červeného kríža na Kolibu.
Číselné označenie liniek sa zaviedlo v roku 1944. Nemecké vojská zdemolovali trolejové vedenia, poškodili koľajnice, vozidlá, niektoré autobusy odcudzili a ich vyčíňanie viedlo k úplnému zastaveniu mestskej hromadnej dopravy. Po skončení vojny sa pristúpilo k rýchlemu obnoveniu mestskej dopravy.
Fúkač elina
Na rakúskej strane došlo k obnoveniu trate viedenskej elektrickej železnice, no do roku 1959 trať v úseku hranica Berg – Wolfsthal postupne demontovali. Na slovenskej strane existovala ešte v 80. rokoch 20. storočia. Hoci sa predvojnové spojenie s Viedňou už neobnovilo, električková doprava sa do Petržalky vrátila po oprave Starého mosta. 28. apríla 1951 začala túto časť Bratislavy obsluhovať električková linka č. 4 na trase Petržalka - Sad – Nová doba a späť. Pre zlý technický stav koľají na Starom moste električkovú dopravu do Petržalky v roku 1961 zastavili.
Po znárodnení spoločnosti BEÚS v roku 1948 začal mestskú hromadnú dopravu zabezpečovať komunálny podnik Dopravné závody mesta Bratislava. Rástla predovšetkým autobusová a električková doprava. Mesto sa postupne rozrastalo o nové sídliská, no rozširovanie koľajových tratí veľmi meškalo.
IMG_3521
V ďalších desaťročiach 20. storočia sa koncepcie dopravy postupne menili. Kým v 70. rokoch sa trolejbusy obmedzovali a počítalo sa s nimi len v náročnejších terénoch Kramárov a Koliby, neskôr sa trolejbusové linky opäť posilnili. Zaviedli sa kĺbové vozidlá s vyššou kapacitou a postupne sa presadil samoobslužný systém. Stavba metra alebo mestskej rýchlodráhy, o ktorej sa uvažovalo a začalo sa aj s výstavbou koncových staníc, sa nakoniec nezrealizovala.
Neskorší vývoj si už mnohí z nás pamätajú. Postupne sa zavádzali stále modernejšie vozidlá a väčší dôraz sa kládol aj na ekologickú prevádzku. Vozidlový park dopravného podniku sa darí obnovovať aj vďaka finančným prostriedkom získaným z fondov Európskej únie, no zdroje na obnovu nachádzajú DPB a mesto aj vo vlastných rozpočtoch. Počas svojho okrúhleho výročia predstavil podnik verejnosti najnovší prírastok. Autobusy Solaris New Urbino 18 majú špeciálnu úpravu na prepravu batožiny, vysokovýkonnú klimatizáciu a spĺňajú najvyššiu emisnú normu.
Cestujúci sa na jeden deň s radosťou vrátili do minulosti
IMG_3529
Pri príležitosti osláv 125. výročia MHD sa 27. augusta vydalo do ulíc niekoľko historických vozidiel. Bratislavčania, ale aj mnohí návštevníci mesta sa mohli previezť električkou, trolejbusom či autobusom, ktorými sa vozili ešte ich starí rodičia. Trasy liniek boli koncipované tak, aby čo najvernejšie odrážali historické trasy liniek jednotlivých trakcií.
K najväčším klenotom, aké sa vo vozovom parku dochovali a na jeden deň sa vrátili k svojej pôvodnej funkcii, je 110-ročná električka GANZ č. 104, vyrobená v roku 1910 v Budapešti.
Na svoju dobu išlo o fascinujúci vozeň, ktorý obyvateľov vtedajšieho Prešporka ohromoval eleganciou a majestátnosťou. V prvom období prevádzky sa pritom nejednalo o bežnú električku, ale o vagón bez motora určený pre špeciálne robotnícke vlaky.
Do dynamitovej továrne v Gaštanovom hájiku bolo potrebné každý deň naraz priviezť a odviezť stovky robotníkov. Vtedajšie električky však neponúkali postačujúcu kapacitu, a preto začal dopravný podnik prevádzkovať posilové robotnícke vlaky. Za električku sa zapojili ďalšie tri veľkokapacitné vozne, pričom takáto extrémne dlhá, až 42 metrov dlhá 4-vozňová súprava dokázala odviezť takmer 300 robotníkov.
Bolo veľmi náročné ovládať takúto dlhú súpravu, pretože bola extrémne ťažká. A aby sa s ňou dalo ubrzdiť, súprava bola vybavená kompresorom a netypickými vzduchovými brzdami, ktoré ovládal vodič z prvého vozňa. Pri brzdení celá súprava vždy nahlas syčala (fúkala), čo bolo pre električky v Bratislave veľmi netypické. Personál im dal prezývku “Fúkače”.
V roku 1926 dostal vozeň motor, nový zeleno-šedý náter a bol schopný premávať už ako bežná električka. Na konci 40-tych rokov začalo byť vozidlo zastarané, a tak na jeho podvozku postavili dielenskí pracovníci dopravného podniku novú modernú električku BMEŽ č. 44, ktorá jazdila až do 70-tych rokov.

Jana Škutková
Zdroje informácií o rozvoji dopravy v Bratislave a historických snímok: www.dpb.sk a facebooková stránka Dopravný podnik Bratislava


Článok vyšiel v októbrovom vydaní Hlasu Nového Mesta, jeho elektronickú verziu nájdete tu: https://www.banm.sk/data/att/13291.pdf.


Vytvorené: 12.10.2020 16:19, webman
Hore
Hore
Hore