Verzia pre slabozrakýchKlasické zobrazenie | Kontakty | RSS | Verzia pre tlač | English
Hore

Prvé panelové vežiaky na Kramároch postavili Košičania

Prvé panelové vežiaky na Kramároch postavili Košičania
03.02.2017 - Ich bývalý šéf na Kramároch zostal a dodnes tu býva, takže neskorším a mladším obyvateľom môže priblížiť ich históriu. Práve tento rok to bude päťdesiat rokov, čo začali hĺbiť základy prvého z vežiakov na ulici Ladislava Dérera.  Pravda, ulica vznikla až neskoršie, spočiatku tu naokolo nebolo zhola nič iba záhrady, vinohrady, sem-tam záhradné chatky. „Som tu už najstarší spomedzi prvých miestnych obyvateľov, verili by ste?“ vraví niekdajší staviteľ Albert Maňa (na snímke) a krúti hlavou, akoby sa mu to samému nechcelo uveriť. „Žijú tu aj vekovo starší, tí sa však prisťahovali neskôr. Teda ak ja nezanechám spomienky, ako sa táto časť Kramárov začala v roku 1967 meniť, nik sa to už nedozvie...“ 
Tak vznikol tento náš rozhovor.
 
Ako to, pán Maňa, že košickí stavbári prišli stavať do Bratislavy?
Mesto sa rozširovalo takým rýchlym tempom a chýbalo toľko bytov, že bratislavskí stavbári jednoducho nestačili. Tak sme prišli na výpomoc, podobne ako sme šli do Komárna po veľkej povodni na juhu Slovenska alebo do Štrby pred majstrovstvami sveta v lyžovaní. Mali sme za úlohu postaviť 332 bytov pre stavebné bytové družstvo Doprastavu, ktorý tu realizoval aj inžinierske siete. Päť panelových vežiakov na Dérerovej a štvorpodlažné tzv. sekciové domy na Guothovej. Druhý závod košických Pozemných stavieb staval zasa na Višňovej. Ešte aj vlastné panely sme si vozili z Košíc.
 
Panely – na takú diaľku? Veď Bratislava mala paneláreň!
Mala, ale tunajšie stavebné podniky naplno využívali jej kapacitu. Naše panely sme prevážali vlakom, v prístave sme mali medzisklad, kde boli rozdelené v poradí podľa použitia, a odtiaľ sme ich vozili na stavenisko trajlermi špeciálne upravenými na prevoz panelov. Výstavba pokračovala rýchlo, čo pamätám, na jar 1968 sa už začalo montovať a koncom šesťdesiateho ôsmeho bol prvý vežiak hotový. (Napriek tomu, že po vstupe vojsk sme dva týždne mali pauzu, boli sme doma, v Košiciach, pokým sa situácia ako-tak ustálila.) A v roku 1969 sme odovzdali už štyri výškové domy, každý tuším so štyridsiatimi bytmi.
 
Zrejme sa pri výstavbe nevyskytli nijaké problémy. Alebo ste mali takých dobrých pracovníkov?
Moji chlapi odviedli vtedy kus dobrej roboty, fakt. Pamätám sa, že keď sme ráno prichádzali z ubytovne na stavenisko, už zdola z Pražskej ulice bolo jasne vidieť každé podlažie, o ktoré vežiak v posledných dňoch narástol. Tak sme to sledovali, a poviem vám, bol to vynikajúci pocit, dodnes si ho uchovávam v pamäti...  Problémy sem-tam boli, čoby nie, pri jednom z vežiakov sme napríklad na jednej strane museli ísť so základmi o hodný kus hlbšie, lebo sme tam trafili na neveľmi pevné podložie.
 
Takže nijaké praskliny na domoch sa nevyskytli? Ani malé zemetrasenie by ich neohrozilo?
No, päťdesiat rokov preverilo ich pevnosť hádam už dostatočne. Inak, v niektorých oblastiach na Slovensku sa pri výstavbe musí rátať kvôli bezpečnosti s takzvaným seizmickým koeficientom, ten má istú hodnotu aj v Bratislave  – na rozdiel od Košíc.
 
V každom prípade, nacestovali ste sa vtedy asi dosť...
Dosť, chodili sme na dvojtýždňovky – od utorka do piatka ďalšieho týždňa.  Takže každý druhý víkend bol pracovný.
 
Byty vo vašich domoch boli zrejme rovnaké ako tie, čo ste stavali v Košiciach.
Bol to ten istý typ. Domy projektoval vtedajší Zdravoprojekt, konkrétne Ing. arch. Jozef Schuster – od ich osadenia do terénu až po byty. Myslím, že na vtedajšie možnosti poskytovali dobré dispozície, pravda, s klasickým jadrom z umakartu, ktoré si časom mnohí prerábali. Prirodzene,  že sa stavalo rýchlejšie, keď žeriav zdvihol celé také jadro a posadil ho na miesto – stačilo už len pripojiť ho na rozvody.
 
Spomínali ste ale, že v niečom sú bratislavské vežiaky predsa len iné než tie na košickej Terase.
Sú lepšie, a to vďaka svojej polohe na svahu. Projektantom sa podarilo presvedčiť košické vedenie Pozemných stavieb, že by bol hriech nevyužiť ju. Tak vznikli na štítových stenách obrátených k mestu veľké lodžie, odkiaľ je nádherný výhľad. Lodžie ovplyvnili do istej miery aj pôdorys bytov, ich vstupná časť je napríklad  priestrannejšia než inde. A vcelku som rád, že aj po toľkých rokoch pôsobí toto neveľké sídlisko pomerne sviežo, nie nejako utrápene...
 
To určite nie, ale zreteľne vidieť, že občianske vybavenie a garáže sa robili až dodatočne, a nie podľa komplexného projektu prostredia.
Občianska vybavenosť sa nás vtedy skutočne netýkala, stavali sme len byty. Predajňa potravín, malá reštaurácia, to všetko vyrástlo až neskôr v akcii Z. A garáže si ľudia robili sami, viac-menej svojpomocne.
 
Podstatné je, že svažitý terén, zeleň – ešte vždy jej je tu dostatok – a zástavba rozmanitá výškovo i svojím charakterom zabránili, aby tu vzniklo sterilné sídliskové prostredie s jeho negatívnymi črtami, hoci aj vo vreckovom vydaní.
Rozumiem, nijaké „králikárne“, ako sa zvyklo hovoriť. Od toho sme tu naozaj ďaleko, aj keď ide o panelovú výstavbu.
 
V čom vidíte najväčšie rozdiely, keď vtedajší štandard v nových bytoch porovnáte s dnešným?
Dnešné technológie poskytujú obyvateľom oveľa väčšie možnosti, keď si chcú byt prispôsobiť potrebám rodiny. Liaty betón im umožňuje posúvať dvere, priečky, čo sa pri paneloch nedalo. Sám betón je kvalitnejší, mieša sa strojovo, z precízne nameraných súčastí. Rozvody v inštalačných jadrách sú dnes z podstatne kvalitnejších materiálov, takisto vybavenie bytov je lepšie – až po jeho dizajn. Stačí spomenúť jednotné drevené zárubne a dvere. Hlavný rozdiel je však v inom – vtedy  bol každý šťastný, že konečne má svoj byt, na detaily príliš ani nehľadel. Dnes sú byty drahé a ľudia, prirodzene, oveľa náročnejší.
 
Stále sa pozeráte okolo seba pohľadom stavbára. Nemohlo vám teda uniknúť, že bytovým domom z posledných desaťročí chýba údržba, a je to na nich aj vidieť.  Niekde to teraz dobiehajú vedno so zatepľovaním.
Prirodzene, že to vidím. Niektoré fasády vyzerajú naozaj dosť biedne. Chýbajúca údržba spôsobí škody, ktorých odstraňovanie je neskôr oveľa náročnejšie a drahšie. Dlažba na balkóne vám nemôže vydržať tak dlho ako dlažba v byte. Takisto dvere, nátery, oplechovanie atď.  Lešenie, ktoré vidíte na tamtom vežiaku, slúži na celkovú obnovu balkónov. Žiaľ, všade sa obyvateľom nepodarí dohodnúť sa na takej akcii.
 
Ako ste spokojní s vaším bývaním v tomto prostredí vy a vaša manželka, pán Maňa?
My sme tu spokojní, aj keď dnes je okolie oveľa hustejšie zastavané, než keď sme náš dom stavali. Celý ho ani nevyužívame, odkedy deti vyleteli z hniezda. Niekedy frfleme, keď musíme stúpať do tohto svahu, veď máme už svoje roky, ale našťastie sem chodí aj autobus.

Zhovárala sa Viera Vojtková

(vyšlo v HLASE NOVÉHO MESTA, vydanie 1-2 2017, celý časopis nájdete aj na stránke: http://www.banm.sk/data/att/8321.pdf)



 


Vytvorené: 03.02.2017 10:25, webman
Hore
Hore
Hore