Miestny úrad Bratislava - Nové Mesto
Junácka 1, 832 90 Bratislava
02 / 49 253 111
www.banm.sk
Junácka 1, 832 90 Bratislava
02 / 49 253 111
www.banm.sk
Hokej jej dal viac, ako možno sama očakávala – radosť, zábavu, úspechy, zážitky z celého sveta a nakoniec aj manžela. Dnes je na Slovensku legendou tohto športu a so 175 štartmi za slovenskú reprezentáciu jeho rekordérkou. „Hokeju som vďačná, že ma obohatil aj ľudsky,“ hovorí rodáčka zo Šariša, dnes však už Novomešťanka Edita PETRUSOVÁ. Hoci aktívnu kariéru pred dvomi rokmi ukončila, k športu má stále blízko. Viac poodhalila v rozhovore pre Hlas Nového Mesta.
Hokej je vnímaný skôr ako mužský šport. Prečo ste sa rozhodli práve preň?
Rodičia nás odmalička viedli k tomu, aby sme sa popri učení venovali aj športu. So sestrou dvojičkou a dvomi staršími bratmi sme sa teda celý rok všemožne hýbali a hrali aj hokej na dedinskom rybníku. Na vysokoškolskom internáte v Prešove nás so sestrou zaujal inzerát tamojšieho ženského klubu Šarišanka. Neobmedzovali sme sa úvahami, či by hokej mal byť iba mužský šport. Prihlásili sme sa, bavilo nás to, mali sme chuť a vytrvalosť neustále sa zlepšovať. Ženský hokej, samozrejme, nie je taký tvrdý ako mužský, narážanie na mantinel je zakázané. Ja ako obrankyňa som však osobné súboje mala celkom rada.
Nakoniec ste pri hokeji vydržali celé dve desaťročia a vďaka nemu ste videli aj kus sveta.
Na začiatku mi ani nenapadlo, že budem hrať 20 rokov. Okrem všetkých tradičných hokejových krajín som si zahrala aj v Číne, Turecku, Japonsku či v Severnej Kórei. Dôležitým míľnikom našej generácie bol projekt centralizovanej prípravy, keď v roku 2005 v Slovane Bratislava zhromaždili akési jadro ženskej reprezentácie a prinieslo to výsledky. Hrala som aj za Spišskú Novú Ves, Poprad, Viedeň Flyers, v hlavnom meste aj za HC Petržalka a na záver kariéry v drese ŠKP Bratislava.
V roku 2003 prišla prvýkrát pozvánka do reprezentácie. Aký to bol pocit – obliecť najcennejší dres?
Bola to pre mňa veľká česť. Nikdy som neodmietla pozvánku do slovenského dresu a každý zápas som sa snažila odohrať najlepšie, ako som bola schopná. Keď si spätne rekapitulujem, teší ma, že som bola súčasťou najkrajšej éry slovenského ženského hokeja, ktorá vyvrcholila postupom na olympiádu i do elitnej kategórie majstrovstiev sveta. Aj posledný reprezentačný duel bol nezabudnuteľný – bolo to derby proti Češkám v Brne pod holým nebom. A presne takto som kedysi začínala – na rybníku v rodnom Brestove. Kruh sa štýlovo uzavrel.
Šport prináša aj veľké emócie. Kedy ste vy prežili tú najsilnejšiu?
V novembri 2008 počas olympijskej kvalifikácie v nemeckom Bad Tölzi. Na turnaj sme rozhodne neodchádzali ako favoritky, avšak vďaka bojovnosti, obetavosti a tímovej súdržnosti sme vyhrali nad Nemeckom, Kazachstanom i Francúzskom. V momente postupu to bola zmes objímania, radostných výkrikov, smiechu a sĺz šťastia. Naozaj nám chvíľu trvalo, kým sme si naplno uvedomili, že sme skutočne postúpili do Vancouveru. Druhá vlna eufórie ma v tejto súvislosti ovládla po niekoľkých mesiacoch, keď tréner aj mňa vybral do konečnej nominácie. Športovci vedia, že čakanie a neistota pred zverejnením definitívnej súpisky sú až trýznivé. Účasť na samotnej olympiáde vo februári 2010 potom bola krásnou odmenou za roky driny.
Vo vašom životopise svieti aj rok 2011, ktorý je spätý s ďalším veľkým úspechom.
V lete sme ako doplnkový šport hrávali hokejbal a v roku 2011 sme v Bratislave získali titul majsteriek sveta po finálovej výhre nad Kanadou 1:0. Aj to bol skvelý zážitok.
Každý športovec má svoje vzory. Kto bol ten váš?
Páčil sa mi štýl korčuľovania Petra Bondru a bojovnosť Kanaďana Erica Lindrosa. Najväčším športovým vzorom je však pre mňa nehokejový šampión – tenista Roger Federer.
Pred dvomi rokmi ste ukončili aktívnu kariéru. Zavesili ste hokej definitívne „na klinec“ alebo ste s ním stále v kontakte?
Dianie v ženskom hokeji naďalej pozorne sledujem. Máme však 20-mesačného syna, takže na ľad sa dostanem len zriedka. Občas si idem zahrať s partičkou a chodím sa pravidelne dívať na zápasy ŠKP Bratislava. Bola som rada, že za dievčatami môžem zájsť aj do šatne a sem-tam im trochu pomôcť na tréningu. Pravdu povediac, celé mi to veľmi chýba a keby sa dalo, hneď do kabíny opäť prinesiem aj svoju výstroj a začnem naplno makať. Hokeju som však vďačná, že ma obohatil aj ľudsky. Spoznala som pri ňom mnoho skvelých ľudí, získala veľa priateľov. Dlhoročná spoluhráčka Zuzka Moravčíková mi bola svedkyňou na svadbe. A aj manžela mi „prihral“ tento šport – televízny reportér Peter Petrus pred rokmi nakrúcal príspevok o ženskom hokeji a vyvinulo sa to až do svadby. J
Žijeme v „počítačovej dobe“ a stále viac detí uprednostňuje pred športom tablet, mobil či počítač. Ako to vnímate? Čo sa musí udiať, aby sa deti vrátili k aktívnemu pohybu?
Základy by deti mali dostať v rodine a v škole. Ide o to, aby im mobily a počítače primerane pomáhali, ale neboli od nich závislí. Na aktívny pohyb však treba aj podmienky – ihriská, telocvične, ľadové plochy, cyklotrasy a podobne. Ako rodičia však musíme byť aj v tomto vzormi. Jednoducho, aby nás syn úplne prirodzene videl na bicykli, na korčuliach, na dostihoch, pri tenise či iných športových aktivitách. A aby sa postupne primerane svojmu veku hýbal aj on. Uvidíme, či ho nejaký šport zaujme, do ničoho ho nasilu tlačiť nebudeme. V žiadnom prípade sa však nestane, že by sme mu podpisovali vymyslené ospravedlnenky na telesnú výchovu.
Spomenuli ste dostihy. Nie náhodne. Ako ste sa dostali ku koňom?
Dostihy s manželom navštevujeme dlhodobo a koníky sa páčia aj nášmu dieťaťu. Tento rok sme dokonca aktívnymi aktérmi – máme rodinnú stajňu EPM Petrus, v drese ktorej behá krásna Samoa. V Borskom Mikuláši ju pripravuje mnohonásobný slovenský trénerský šampión Pavel Kalaš. Kobyla nám robí radosť, preteky silno prežívame a keď 23. júna vyhrala v sedle s Michalom Demom, boli to úžasné emócie.
Zhováral sa Ján Borčin.
Snímka archív Edity Petrusovej
(Uverejnené v Hlase Nového Mesta č. 10/2018, nájdete ho na stránke: www.banm.sk/data/att/10633.pdf)