Verzia pre slabozrakýchKlasické zobrazenie | Kontakty | RSS | Verzia pre tlač | English
Hore

O prešporských osobnostiach aj strašidlách. Rozhovor s prozaikom Ivanom Szabóom

O prešporských osobnostiach aj strašidlách. Rozhovor s prozaikom Ivanom Szabóom
25.01.2019 - Prozaik a autor literatúry faktu PhDr. Ivan Szabó sa narodil v Leopoldove v roku 1939. Krátko pôsobil ako učiteľ, no prevažnú časť svojho profesijného pôsobenia sa venoval žurnalistickej práci. Je štvornásobným laureátom medzinárodnej ceny Egona Erwina Kischa a laureátom národnej Ceny Vojtecha Zamarovského udeľovanej za trvalý prínos do slovenskej literatúry faktu.
Časopisu Hlas Nového Mesta poskytol rozhovor. 


Vo vašom životopise sú viaceré odbočky, akoby vás v mladosti zaujímali rôzne veci. Začínali ste štúdiom chémie, prešli ste na pedagogiku, ale ani to vás nezlákalo?
Chémiu som začal študovať, pretože to bol sen môjho otca. Zdalo sa mu, že je to fajnová práca, veď chemickí inžinieri chodia v bielych plášťoch. No mňa to nebavilo, radšej než na labáky som chodil do kina! Odišiel som na pedagogickú fakultu do Nitry, kde som vyštudoval aprobáciu Slovenský jazyk a literatúra, dejepis a výtvarná výchova. Učil som rád, no mojím snom bolo už od detstva písanie. Prvým novinárskym pôsobiskom mi bola redakcia Kamaráta, kde som založil Malú školu poézie a prózy. Neskôr ju viedol Vojtech Kondrót, mnohí päťdesiatnici si iste spomenú na túto rubriku z ich detského časopisu.
Písalo sa mi vždy ľahko, reportáž z navštívenej udalosti som spracoval neraz už vo vlaku na spiatočnej ceste. Príspevky som posielal do mnohých novín. A keď som sa hneval, že mi niektoré neuverejnili, dal som negatívnym postavám vo svojich poviedkach mená redaktorov (smiech). Svoju prvú knihu som nazval Sibír bez šamanov, no cenzúra to odmietla, šamani sa k Sovietskemu zväzu nehodili! A tak redaktorka vydavateľstva zvolila názov Sibírska mozaika. Príliš sa mi nepáčil, ale vtedy to nešlo inak.

Aj keď pochádzate z Leopoldova, veľa vašich kníh sa viaže k Bratislave...
Sedem z mojich dvadsiatich siedmich kníh je o Bratislave, jednu som napísal o svojom rodnom meste Leopoldove (Žaby na Trolaskoch). Od malička som chodil do Bratislavy na prázdniny k tete a strýkovi. Strýko bol administratívny pracovník vo vojenskej nemocnici, mali vďaka tomu služobný byt v areáli hradu. Bolo to v miestach, kde je dnes vináreň, v blízkosti stáli kasárne a koniarne. Vo svahu naproti sa nachádzali protivojnové kryty. Dodnes si spomínam, ako sme počas poplachu bežali do krytu, po odtrúbení sa vojaci vracali do kasární a mne, vtedy 4-ročnému, dali na hlavu helmu, do ruky pušku a dostal som aj čierny chlebík „komisárik“ a lisovanú vojenskú kávu... Deti berú vojnu zo svojho pohľadu, dôležité sú pre ne úplne iné „udalosti“. Napríklad doma v Leopoldove bývali nemeckí vojaci u našich susedov. Varili puding v smaltovanom lavóre a tým ma kŕmili, to sa mi páčilo. Neskôr zas boli u nás ubytovaní Rusi, doniesli tabak a zložili ho na hromadu na dvore. Mal som starších kamarátov a pre nich som z neho občas uchmatol, za čo mi požičali pištoľ alebo niečo darovali.

Významné osobnosti starého Prešporka sú zatiaľ vašou poslednou knihou. Zmestili sa do nej všetky osobnosti, o ktorých ste chceli napísať?
Nie, ani zďaleka! Vybral som tie, ktoré sa vo vtedajšom Prešporku narodili, prípadne sa narodili inde, ale žili tu a zanechali výraznejšiu stopu. Spoločným kritériom bol dátum narodenia do roku 1800.

V knihe spomínate vedca Jána Andreja Segnera. Jeho vynález v oblasti hydrauliky, tzv. Segnerovo koleso, našiel prvé uplatnenie v mlynoch, a to aj na území dnešnej Železnej studničky...
Segnerovci postavili mlyn na riečke Vydrica. Starý otec brával malého Jána Andreja na prechádzky do Mlynskej doliny a chlapcovi učaroval vodný prúd poháňajúci mlynské kolesá. Neskôr sa stal významným vedcom, študoval medicínu, matematiku, fyziku, venoval sa chémii, astronómii, ale aj botanike a poľnohospodárstvu. Historici uvádzajú, že napísal okolo 80 kníh. No hádam najväčší význam malo práve Segnerovo koleso. Princíp je jednoduchý, ide o valcovitú nádobu, z ktorej zospodu vychádzajú zohnuté vodorovné ramená. Z nich vyteká voda, tá rozkrúti nádobu opačným smerom, využíva zákon akcie a reakcie. Segnerov nápad neskôr dôkladnejšie spracoval jeho priateľ, vynikajúci švajčiarsky polyhistor Leonard Euler. Vynález mal veľký význam pri stavbe vodných turbín, neskôr dokonca pri vývoji rakiet. Ján Andrej Segner bol láskavý a dobromyseľný človek, jeho životným krédom bolo „byť užitočným aj po smrti.“ Slávneho rodáka nám dnes pripomína dielo akademického sochára Alexandra Viku a architekta Miloša Gašparca, ktoré nájdeme na dunajskom nábreží. A keď sa večer pozrieme na oblohu, medzi miliardami hviezd je aj planétka, ktorá nesie meno Jána Andreja Segnera.

Zaujalo ma, že vo vašej tvorbe nájdeme až tri knižky o strašidlách, k tým posledným patrí dielko Prešporsko-bratislavské strašidlá. Je to vaša obľúbená téma? Máte snáď svoje obľúbené strašidlo?
Nepovedal by som, že je to moja obľúbená téma, no je stále žiadaná čitateľmi. Ľudia radi vyhľadávajú staré povesti, príbehy o strašidlách. Tiež mám k tomu vzťah a hľadám rôzne literárne a historické pramene, ktoré potom spracujem zo svojho pohľadu. Ak by som mal vybrať svoje obľúbené nadprirodzené bytosti, boli by to trolovia. Historky o nich majú zrejme pôvod v mytológii severnej Európy. V Leopoldove dodnes máme miesto nazývané Trolasky. Keď tu v roku 1663 budovali protitureckú pevnosť, na stavbe pomáhalo veľa zahraničných robotníkov, mnohí prišli zďaleka a zrejme priniesli aj svoje príbehy. Stavalo sa na bažinách, kde sa v noci objavovali svetielka. Za vysvetlením nebolo treba chodiť ďaleko, niekto vymyslel, že to sú dušičky a trolovia...
Ale keď sme už pri strašidlách, jeden takýto príbeh sa viaže k už spomínaným mlynom na Vydrici. Tu v piatom mlyne zbojníci zavraždili mnícha, ktorý sa vraj potom zjavoval pri mlynskom kolese a hlavu si držal pod pazuchou. A po zjavení prízraku nasledovala vždy nejaká katastrofa, krupobitie, požiar, choroba...

Pripravujete pre čitateľov opäť niečo nové?
Áno, pracujem na druhom diele knihy o bratislavských osobnostiach. Tentoraz pôjde o životopisy ľudí narodených po roku 1800, ktorí žili približne do obdobia prvej svetovej vojny. Zarazilo ma, že je medzi nimi veľmi málo Slovákov, no vyplývalo to zo životných podmienok v tomto období. Ľudia vtedy až tak nezdôrazňovali príslušnosť k národu, študovať či robiť kariéru mohli skôr v Budapešti, Viedni alebo trebárs v nemeckom Halle.

Zhovárala sa Jana Škutková,
snímky autorka


(Uverejnené v Hlase Nového Mesta č. 1-2/2019, nájdete ho na stránke: https://www.banm.sk/data/att/10947.pdf)


Vytvorené: 25.01.2019 09:24, Borčin Ján
Hore
Hore
Hore