Verzia pre slabozrakýchKlasické zobrazenie | Kontakty | RSS | Verzia pre tlač | English
Hore

Karol Lančuch: „Detstvo je detstvo – aj to vojnové...“

Karol Lančuch: „Detstvo je detstvo – aj to vojnové...“
26.11.2018 - Pri príprave článkov o živote v našej mestskej časti stretávam občas ľudí, ktorí si pamätajú udalosti a miesta dnes už celkom zmenené. Bola by škoda, keby ich spomienky zostali zabudnuté. Veď mladšie generácie si vďaka nim môžu vytvoriť predstavu o histórii svojho okolia a získať bližší vzťah k uličkám, ktorými denne prechádzajú. Na svoje mladé roky strávené v okolí dnešnej Riazanskej ulice spomína pán Karol Lančuch.

Moja prvá spomienka je smutná, vojnová. Najprv sme bývali v podnájme v rodinnom domčeku na Pluhovej. Potom sa mojim rodičom podarilo získať o čosi lepšie priestory a do pôvodného domu sa nasťahoval môj spolužiak Tonko s mamou a dvoma sestrami. Žiaľ, dom dostal počas vojny plný zásah. Tonko s mladšou sestrou sa pri nálete schovali pod posteľ, a to ich zachránilo. Po nálete ľudia zo susedstva kopali v ruinách, zisťovali, či niekto prežil. Chlapček kričal spod rozvalín: „Tu sme, tu kopte!“ Dvoch najmladších členov rodiny zachránili, no mama a staršia sestra nálet neprežili...
Po presťahovaní sme bývali neďaleko, v rodinnom dome na Stollwerckovej ulici (dnešná Riazanská). V tomto dome rodičia dostali k dispozícii dve izby. Vo väčšej izbe sme bývali štyria (mal som aj staršiu sestru) a druhú malú izbičku rodičia „podnajímali“ maminej kolegyni zo Spišskej Novej Vsi. Obe spolu robili v neďalekej pekárni Jedľa. Otec pracoval v Ludwigovom mlyne na Krížnej.
Chodil som do škôlky Ovoda na Robotníckej ulici, pretože svoje staré mamy som nepoznal. Spomínam si, ako som s ostatnými malými spolužiakmi spieval v Národnom divadle po nemecky na dopoludňajšom predstavení pre rodičov. Ešte aj pieseň mi zostala v pamäti, znela: Es klappert die Muehle am rauschendem Bach, klip-klap... Škôlka dnes už neexistuje, postavili tam neskôr budovu Priemstavu.
Do roku 1943 som chodil aj so sestrou do ľudovej školy na Ziegelfeld, takzvanej „školičky“. Sem chodili žiaci prvého až tretieho ročníka, od štvrtého ročníka som už chodil na Masarykovu školu na Českej. Tam som však viac nechodil, ako chodil, pretože v roku 1944 veľmi často rušili vyučovanie letecké poplachy. Pre bombardovanie ma spolu so sestrou a ďalšími deťmi nemeckej národnosti evakuovali do Kremnice. Keď sa v auguste schyľovalo k vypuknutiu Slovenského národného povstania, snažili sme sa dostať späť do Bratislavy, no šlo to ťažko, lebo tunely vraj už boli podmínované. 29. augusta sme so šťastím došli k rodičom a v septembri som začal opäť chodiť do Masarykovej školy.
Detstvo je detstvo – aj to vojnové – v spomienkach zostanú rôzne veci, ktoré sú v tom čase pre človeka dôležité. Napríklad to, ako mi otec doniesol pravú koženú futbalovú loptu. Hrávali sme s chlapcami na ulici futbal, cesta bola široká a autá vtedy veľmi nechodili. Ale jedno otvorené auto s nemeckými dôstojníkmi predsa len išlo a keď sa lopta zakotúľala, vodič ju schválne prešiel. Boli sme z toho veľmi smutní...
Keď som začal chodiť do školy, Ľudová štvrť ešte nestála a ja som kráčal každý deň cez lúku až na Vajnorskú. Naša pani domáca mala hospodárstvo, chovala aj kravu. Mladý pastier ju chodieval pásť tam, kde dnes stojí stanica Nové Mesto. Rád som chodil s ním. Pes naháňal kačky v rákosí v blízkom močiari, žili tam dokonca zajace, veď toto územie bolo vtedy mimo mesta. Na lúke, ktorá sa tiahla smerom k Novej dobe, cvičili vojaci z blízkych kasární.
Ľudovú štvrť začali budovať zo strany od Hálkovej, na druhej strane spočiatku ešte rástla kukurica na poli. Potom postavili paneláky za rodinnými domčekmi na Riazanskej, ale tie domčeky tam ešte dlho stáli. Neskôr ich zbúrali a postavili ešte jeden rad panelákov bližšie do ulice.
Oproti nášmu domu stávala liehová továreň Špirituska, hneď za hasičskou zbrojnicou. Ďalej až po železnicu sa rozkladali uhoľné sklady a na konci bol obytný dom, v ktorom bývali ich zamestnanci. Medzi týmto domom a továrňou Stollwerck sa rozkladal krásny park s gaštanmi. V ňom sa organizovali zábavy a keď sme mali okolo 18 rokov, chodili sme tam s kamarátmi tancovať.
Keď na konci 2. svetovej vojny prišli do Bratislavy ruskí vojaci, hneď zabrali Špiritusku a otec im musel čapovať lieh. Vojaci držali vrchnák veľkého kotla, no potom ho neopatrne pustili na otca, pričom mu dolámali všetky rebrá. Našťastie pre celú rodinu, dostal sa z toho a vyliečil sa!
V januári 1945 sa naša rodina musela vysťahovať, no šli sme bez otca, pretože ten musel zostať robiť v mlyne. Presídlili nás s mamou, tetou a jej dcérou do Sudet do Konstantinových lázní. Napadlo vtedy asi pol metra snehu, cez vysokú pokrývku sme sa ledva dostali na stanicu. Pršalo a celé vetvy stromov boli obalené ľadom... Po viac než roku sa situácia upokojila a v marci 1946 sme sa mohli vrátiť do Bratislavy, kde nás prichýlil strýko vo svojom dome v Prievoze. Neskôr rodičia žili vo viacerých domovníckych bytoch a sťahovali sa po Bratislave. K domovníctvu patrilo odpratávanie snehu, veľmi sme sa s tým narobili, nebol to ľahký život... Nakoniec sme opäť skončili u strýka, zostal v staršom veku sám a my sme ho doopatrovali.
V roku 1950 som šiel do učenia do BEZ-ky, stal som sa sústružníkom a robil som tam potom celý život. Učňovské stredisko ELMA bolo blízko Pluhovej, to tam snáď bolo ešte od čias Siemens-Schuckertových závodov. Stretávam sa dodnes s kamarátmi z učňovky, zo 100 chlapcov sme už zostali len traja...

Spomienky zaznamenala Jana Škutková
Snímka autorka


(Uverejnené v Hlase Nového Mesta č. 11/2018, nájdete ho na stránke: www.banm.sk/data/att/10692.pdf)


Vytvorené: 26.11.2018 10:31, Borčin Ján
Hore
Hore
Hore