Divadlo ako šťastný osud Ladislava Čavojského
01.04.2012 - Oproti vývoju vo svete sa na Slovensku už tradične o čosi oneskorujeme. V mnohých oblastiach, vedy o umení nevynímajúc, sme kládli základy moderného ponímania tej či onej disciplíny len pred niekoľkými desiatkami rokov. A tak aj divadelného historika a kritika Ladislava Čavojského, CSc., ktorý sa nedávno dožil osemdesiatky, zaraďujú odborníci medzi zakladateľov našej divadelnej vedy. Už dlhé roky žije táto význačná osobnosť medzi nami v Novom Meste, a tak vám ju v rozhovore môžeme predstaviť trocha bližšie.
Zdá sa, že patríte medzi tých nemnohých šťastných ľudí, ktorí od mladi vedeli, čo by chceli robiť, čo by ich bavilo, a celý život sa tomu potom aj naplno mohli venovať. Je to tak?
Áno, v tom som mal veľké šťastie. Divadlo ma priťahovalo odmalička. Hoci som bol veľmi zlý herec, ako sa ukázalo ešte popri štúdiu na Vysokej škole múzických umení. Našťastie, mojím odborom bola divadelná veda. Takže za šťastie možno pokladať aj to, že umiestenka ma hneď po štúdiách priviedla do čerstvo založenej Slovenskej akadémie vied – na moje jediné a celoživotné pracovisko, s ktorým dodnes udržiavam nepretržitý kontakt.
Keď si niekto o vás prečíta, aké dlhé roky ste pracovali za bránami akadémie vied, možno si povie, že to musel byť dosť nudný život. Tí, čo vás poznajú bližšie, však tvrdia, že to bolo celkom inak, že ste sa za písacím stolom veľa nenasedeli.
Skutočne nie, veď predmetom môjho záujmu vždy bolo popri profesionálnom aj ochotnícke divadlo. Kdeže nuda! Ustavične som bol na cestách a večer čo večer takmer vždy v divadle. Sledoval som vývoj nášho ochotníckeho divadelníctva od prvého slovenského predstavenia v Liptovskom Mikuláši roku 1830 – hrali tam vtedy Chalupkovo Kocúrkovo. Z domácich autorov som venoval pozornosť najmä môjmu obľúbenému Jánovi Palárikovi. A neskôr, keď som začal písať kritiky o profesionálnych inscenáciách, o nude už nemohlo byť ani reči.
Majú Slováci ako národ k divadlu blízko – vychádzajúc z jeho naturelu, vývoja či tradícií? Ako sa vám to javí vo svetle vašich dlhoročných skúseností?
Myslím, že je to veľmi silný vzťah. Veď aj náš ľudový folklór, zvyklosti občianskeho roka obsahujú množstvo dramatických prvkov – vynášanie Moreny, chodenie s Betlehemom, svadobné rituály... Prvé divadelné hry nadväzovali práve aj na tieto obyčaje. Takže hercov sme mali vždy dosť. Pravda, keď je reč o devätnástom storočí, treba pripomenúť, že vydaté ženy si až po čase trúfli vystúpiť na javisko (prvé v Martine), mladé zasa mali zábrany, ak sa hrdinka nazývala trebárs Trasoritka či Svrboritka ako v Chalupkových hrách. Alebo nechceli hrať stareny, takže tieto úlohy neraz pripadli mužom. Vrelý vzťah ľudí k ochotníctvu sa naplno prejavil, keď prišli hry Ferka Urbánka, jeho zrozumiteľné „obrazy zo života“, založené na kresťanskej morálke, plné piesní, prísloví a porekadiel. Texty blízke ľudovému jazyku s krátkymi vetami sa ľudia ľahko naučili, aj menej vzdelaní, dokonca negramotní. A čo je dôležité, vďaka tomu, že ochotnícke divadlo sa tak intenzívne šírilo po našom vidieku ešte pred koncom Rakúsko-Uhorskej monarchie, malo zásluhy i na uchovaní jazyka. Spisovateľ Tajovský kedysi povedal, že Urbánkove hry zachránili svojho času Slovensko pred úplným pomaďarčením.
Uvažujem, aké rozmanité funkcie môže plniť dramatická spisba a divadlo vo vzťahu k spoločenskému vývoju...
Áno, i v čase, keď pospolitý ľud knižky nečítal, len Pútnika svätovojtešského, ľudia radi prišli do divadla, kde sa stretali so slovesným umením. Búrlivý rozvoj ochotníckeho divadla zažilo potom Slovensko po prevrate, teda po vzniku prvej ČSR. V každej zastrčenej dedinke sa hralo divadlo. V niektorých mestách mali až 30-40 dramatických krúžkov. Mnohí ochotníci v nich, pravda, hrali len preto, aby si čosi privyrobili, netúžili stať sa hercami. Aj keď u nás vždy vnímali ochotníkov ako „od pána Boha“, na profesionálnych divadelníkov, známych z nemeckých a maďarských kočovných spoločností to neplatilo – tí boli „od čerta“. Slovom, profesionálne divadlo sme dlho pokladali za inštitúciu okrajovú, v podstate nepotrebnú. Aj preto sa naše prvé profesionálne divadlo – SND - neobjavilo hneď po vzniku ČSR, ale až roku 1920. A ani neskôr sa nezaobišlo bez českej podpory. Robili sa konkurzy, no najlepší herci – napríklad z martinského súboru - sa ich nezúčastnili, nechceli vymeniť svoje občianske povolanie za neistý chlebík herca. Pritom o martinskom divadle sa vtedy hovorilo s obdivom široko-ďaleko. Až roku 1932 sa činohra SND (ktoré dovtedy nebolo ani slovenské, ani národné) rozdelila na dvoje, na českú a slovenskú, a jeden zo súborov vždy cestoval po zájazdoch. Bol to dobrý začiatok, aj keď za ním nestáli nijaké ušľachtilé pohnútky, ale prospech podnikateľa a riaditeľa A. Drašara. Českí divadelníci roku 1939 zväčša odišli. A naše SND – už s dobrými režisérmi, novými autormi a s prílevom mladých – začalo hrať špičkový svetový repertoár. Za pár rokov slovenskí divadelníci pozdvihli naše profesionálne divadelníctvo na európsku úroveň.
Váš kontakt s divadelným životom na Slovensku sa zrkadlí v rade kníh, no najmä v množstve divadelných kritík a štúdií v dennej tlači i v odborných časopisoch. Niekedy ste dokázali byť aj riadne ostrý. Čo vás najčastejšie zlostilo?
Ostrý ako ostrý. Predovšetkým som sa usiloval písať pútavo. Veď kritika je pokračovaním predstavenia. Najprv si predstavenie pozrieme, a potom si o ňom pohovoríme, prečítame. Kritikmi sú vlastne všetci návštevníci. Divadelný kritik vďaka svojej odbornej príprave dokáže len lepšie pomenovať, čo diváka ruší, čo sa mu nepáči. Jeho názor by teda mal byť jasne štylizovaný, aby si ho ľudia zapamätali. Ak som trebárs napísal, že v Košiciach hrali Nabucca od buka do buka, teda akosi nedbanlivo, pamätali si to ľudia roky – aj herci, ktorí radi tvrdia, že im je jedno, čo kritici píšu. (Pritom veľmi pozorne sledujú, čo sa píše práve o nich.) Ťažko sa píše v malom meste, lebo divadelníci sa s kritikom poznajú. A kritik by mal byť absolútne nezávislý.
Ale vy ste sa predsa aj v Bratislave poznali so všetkými hercami a režisérmi, nebolo vyhnutia...
To je pravda, s mnohými som študoval na vysokej škole, nemohol som chodiť na predstavenia anonymne. Hrali aj niektorí z mojich bývalých pedagógov - pán Huba, pani Meličková, pani Poničanová, pri nich som musel voliť opatrnejšie slová a diplomatickejší tón. Voči mladším bol človek otvorenejší a odvážnejší.
Životný štýl nášho uponáhľaného súčasníka divadlu akoby príliš nežičil. A predsa, obávať sa o jeho osud by asi bolo smiešne.
Divadlo iste nezomiera, hľadiská sú zväčša všade plné. Ale došlo k istému posunu. Kedysi si obecenstvo vážilo svetovú klasiku. Dramatici patrili k výkvetu literatúry – aj domáca tvorba sa koncipovala s vysokými nárokmi. Dnešní autori sú však v divadlách piatym kolesom pri voze. Uprednostňujú sa improvizácie, všetko opäť robia všetci, herci si sami píšu texty... Navyše sa nám divadlo neobyčajne zvulgarizovalo, zosurovelo. Nielen naše, aj preložené hry. Hrubý slovník nás zaplavuje dokonca už aj v SND.
Tento trend sa však určite netýka len divadla, cítiť ho aj v literatúre, vo výtvarnom umení, vo filme a v televízii...
Áno, byť vulgárny znamená dnes priam toľko čo pokrokový, úspešný. Dnes ľudia nespoznávajú dobrých hercov v divadlách, ale doma, v papučiach, v televíznych seriáloch. Kde herci, žiaľbohu, nerastú, prinášajú tam len kus rutiny, ktorú získali v divadle.
Dosť tvrdo ste to povedali. A ja som sa vás práve chcela spýtať na čítanie dramatickej literatúry. Mnohí vnímajú tieto texty len ako podklad potrebný na javiskové uvedenie hry. Sú však aj takí, ktorí dramatickú spisbu považujú za plnohodnotnú súčasť literatúry a divadelné hry čítajú s potešením.
Shakespeare, romantici i mnohí neskorší autori písali knižnú drámu, hry, ktoré sa dali čítať, a popri tom prípadne aj zahrať. Aj náš Hviezdoslav tak písal svoju hru Herodes a Herodias. V divadlách sa dnes s touto spisbou zaobchádza dosť svojvoľne – vyberú sa z nej len isté témy, škrtá sa, mení, dopĺňa. Divadelná literatúra sa vydáva len príležitostne. Nové texty nie sú určené na čítanie, lež iba ako podklady na inscenovanie.
Napokon, pán Čavojský, nechcete milovníkom divadla z Nového Mesta osobitne odporučiť niektoré zo súčasných bratislavských predstavení?
Hm... Čo človek, to iné záľuby. Ľudia, ktorí nechodia do divadla len za zábavou, ale i za vyšším umením, vyberú si najskôr z ponuky SND. Dnes majú napríklad možnosť vidieť Goetheho Fausta v oboch častiach, to je zriedkavá príležitosť, lebo druhý diel sa neinscenuje často, u nás prvý raz. Podobnú príležitosť v minulej sezóne predstavoval náročne zdramatizovaný Dom v stráni Martina Kukučína. Pozoruhodnou inscenáciou je aj ďalšia dramatizácia, Tolstého Anna Kareninová. V opere sa pripravuje Janáčkova Jej pastorkyňa (pod názvom Jenufa) a Janáček u nás vždy býval úspešný. Predtým uviedli Verdiho operu Otello, veľké, zrelé dielo - sviatok je, keď Jaga spieva pán Dalibor Jenis... Slovom, na dobrom predstavení sa v divadle dá zažiť silný umelecký večer plný neobyčajných dojmov.
Pripravila Viera Vojtková
Zdá sa, že patríte medzi tých nemnohých šťastných ľudí, ktorí od mladi vedeli, čo by chceli robiť, čo by ich bavilo, a celý život sa tomu potom aj naplno mohli venovať. Je to tak?
Áno, v tom som mal veľké šťastie. Divadlo ma priťahovalo odmalička. Hoci som bol veľmi zlý herec, ako sa ukázalo ešte popri štúdiu na Vysokej škole múzických umení. Našťastie, mojím odborom bola divadelná veda. Takže za šťastie možno pokladať aj to, že umiestenka ma hneď po štúdiách priviedla do čerstvo založenej Slovenskej akadémie vied – na moje jediné a celoživotné pracovisko, s ktorým dodnes udržiavam nepretržitý kontakt.
Keď si niekto o vás prečíta, aké dlhé roky ste pracovali za bránami akadémie vied, možno si povie, že to musel byť dosť nudný život. Tí, čo vás poznajú bližšie, však tvrdia, že to bolo celkom inak, že ste sa za písacím stolom veľa nenasedeli.
Skutočne nie, veď predmetom môjho záujmu vždy bolo popri profesionálnom aj ochotnícke divadlo. Kdeže nuda! Ustavične som bol na cestách a večer čo večer takmer vždy v divadle. Sledoval som vývoj nášho ochotníckeho divadelníctva od prvého slovenského predstavenia v Liptovskom Mikuláši roku 1830 – hrali tam vtedy Chalupkovo Kocúrkovo. Z domácich autorov som venoval pozornosť najmä môjmu obľúbenému Jánovi Palárikovi. A neskôr, keď som začal písať kritiky o profesionálnych inscenáciách, o nude už nemohlo byť ani reči.
Majú Slováci ako národ k divadlu blízko – vychádzajúc z jeho naturelu, vývoja či tradícií? Ako sa vám to javí vo svetle vašich dlhoročných skúseností?
Myslím, že je to veľmi silný vzťah. Veď aj náš ľudový folklór, zvyklosti občianskeho roka obsahujú množstvo dramatických prvkov – vynášanie Moreny, chodenie s Betlehemom, svadobné rituály... Prvé divadelné hry nadväzovali práve aj na tieto obyčaje. Takže hercov sme mali vždy dosť. Pravda, keď je reč o devätnástom storočí, treba pripomenúť, že vydaté ženy si až po čase trúfli vystúpiť na javisko (prvé v Martine), mladé zasa mali zábrany, ak sa hrdinka nazývala trebárs Trasoritka či Svrboritka ako v Chalupkových hrách. Alebo nechceli hrať stareny, takže tieto úlohy neraz pripadli mužom. Vrelý vzťah ľudí k ochotníctvu sa naplno prejavil, keď prišli hry Ferka Urbánka, jeho zrozumiteľné „obrazy zo života“, založené na kresťanskej morálke, plné piesní, prísloví a porekadiel. Texty blízke ľudovému jazyku s krátkymi vetami sa ľudia ľahko naučili, aj menej vzdelaní, dokonca negramotní. A čo je dôležité, vďaka tomu, že ochotnícke divadlo sa tak intenzívne šírilo po našom vidieku ešte pred koncom Rakúsko-Uhorskej monarchie, malo zásluhy i na uchovaní jazyka. Spisovateľ Tajovský kedysi povedal, že Urbánkove hry zachránili svojho času Slovensko pred úplným pomaďarčením.
Uvažujem, aké rozmanité funkcie môže plniť dramatická spisba a divadlo vo vzťahu k spoločenskému vývoju...
Áno, i v čase, keď pospolitý ľud knižky nečítal, len Pútnika svätovojtešského, ľudia radi prišli do divadla, kde sa stretali so slovesným umením. Búrlivý rozvoj ochotníckeho divadla zažilo potom Slovensko po prevrate, teda po vzniku prvej ČSR. V každej zastrčenej dedinke sa hralo divadlo. V niektorých mestách mali až 30-40 dramatických krúžkov. Mnohí ochotníci v nich, pravda, hrali len preto, aby si čosi privyrobili, netúžili stať sa hercami. Aj keď u nás vždy vnímali ochotníkov ako „od pána Boha“, na profesionálnych divadelníkov, známych z nemeckých a maďarských kočovných spoločností to neplatilo – tí boli „od čerta“. Slovom, profesionálne divadlo sme dlho pokladali za inštitúciu okrajovú, v podstate nepotrebnú. Aj preto sa naše prvé profesionálne divadlo – SND - neobjavilo hneď po vzniku ČSR, ale až roku 1920. A ani neskôr sa nezaobišlo bez českej podpory. Robili sa konkurzy, no najlepší herci – napríklad z martinského súboru - sa ich nezúčastnili, nechceli vymeniť svoje občianske povolanie za neistý chlebík herca. Pritom o martinskom divadle sa vtedy hovorilo s obdivom široko-ďaleko. Až roku 1932 sa činohra SND (ktoré dovtedy nebolo ani slovenské, ani národné) rozdelila na dvoje, na českú a slovenskú, a jeden zo súborov vždy cestoval po zájazdoch. Bol to dobrý začiatok, aj keď za ním nestáli nijaké ušľachtilé pohnútky, ale prospech podnikateľa a riaditeľa A. Drašara. Českí divadelníci roku 1939 zväčša odišli. A naše SND – už s dobrými režisérmi, novými autormi a s prílevom mladých – začalo hrať špičkový svetový repertoár. Za pár rokov slovenskí divadelníci pozdvihli naše profesionálne divadelníctvo na európsku úroveň.
Váš kontakt s divadelným životom na Slovensku sa zrkadlí v rade kníh, no najmä v množstve divadelných kritík a štúdií v dennej tlači i v odborných časopisoch. Niekedy ste dokázali byť aj riadne ostrý. Čo vás najčastejšie zlostilo?
Ostrý ako ostrý. Predovšetkým som sa usiloval písať pútavo. Veď kritika je pokračovaním predstavenia. Najprv si predstavenie pozrieme, a potom si o ňom pohovoríme, prečítame. Kritikmi sú vlastne všetci návštevníci. Divadelný kritik vďaka svojej odbornej príprave dokáže len lepšie pomenovať, čo diváka ruší, čo sa mu nepáči. Jeho názor by teda mal byť jasne štylizovaný, aby si ho ľudia zapamätali. Ak som trebárs napísal, že v Košiciach hrali Nabucca od buka do buka, teda akosi nedbanlivo, pamätali si to ľudia roky – aj herci, ktorí radi tvrdia, že im je jedno, čo kritici píšu. (Pritom veľmi pozorne sledujú, čo sa píše práve o nich.) Ťažko sa píše v malom meste, lebo divadelníci sa s kritikom poznajú. A kritik by mal byť absolútne nezávislý.
Ale vy ste sa predsa aj v Bratislave poznali so všetkými hercami a režisérmi, nebolo vyhnutia...
To je pravda, s mnohými som študoval na vysokej škole, nemohol som chodiť na predstavenia anonymne. Hrali aj niektorí z mojich bývalých pedagógov - pán Huba, pani Meličková, pani Poničanová, pri nich som musel voliť opatrnejšie slová a diplomatickejší tón. Voči mladším bol človek otvorenejší a odvážnejší.
Životný štýl nášho uponáhľaného súčasníka divadlu akoby príliš nežičil. A predsa, obávať sa o jeho osud by asi bolo smiešne.
Divadlo iste nezomiera, hľadiská sú zväčša všade plné. Ale došlo k istému posunu. Kedysi si obecenstvo vážilo svetovú klasiku. Dramatici patrili k výkvetu literatúry – aj domáca tvorba sa koncipovala s vysokými nárokmi. Dnešní autori sú však v divadlách piatym kolesom pri voze. Uprednostňujú sa improvizácie, všetko opäť robia všetci, herci si sami píšu texty... Navyše sa nám divadlo neobyčajne zvulgarizovalo, zosurovelo. Nielen naše, aj preložené hry. Hrubý slovník nás zaplavuje dokonca už aj v SND.
Tento trend sa však určite netýka len divadla, cítiť ho aj v literatúre, vo výtvarnom umení, vo filme a v televízii...
Áno, byť vulgárny znamená dnes priam toľko čo pokrokový, úspešný. Dnes ľudia nespoznávajú dobrých hercov v divadlách, ale doma, v papučiach, v televíznych seriáloch. Kde herci, žiaľbohu, nerastú, prinášajú tam len kus rutiny, ktorú získali v divadle.
Dosť tvrdo ste to povedali. A ja som sa vás práve chcela spýtať na čítanie dramatickej literatúry. Mnohí vnímajú tieto texty len ako podklad potrebný na javiskové uvedenie hry. Sú však aj takí, ktorí dramatickú spisbu považujú za plnohodnotnú súčasť literatúry a divadelné hry čítajú s potešením.
Shakespeare, romantici i mnohí neskorší autori písali knižnú drámu, hry, ktoré sa dali čítať, a popri tom prípadne aj zahrať. Aj náš Hviezdoslav tak písal svoju hru Herodes a Herodias. V divadlách sa dnes s touto spisbou zaobchádza dosť svojvoľne – vyberú sa z nej len isté témy, škrtá sa, mení, dopĺňa. Divadelná literatúra sa vydáva len príležitostne. Nové texty nie sú určené na čítanie, lež iba ako podklady na inscenovanie.
Napokon, pán Čavojský, nechcete milovníkom divadla z Nového Mesta osobitne odporučiť niektoré zo súčasných bratislavských predstavení?
Hm... Čo človek, to iné záľuby. Ľudia, ktorí nechodia do divadla len za zábavou, ale i za vyšším umením, vyberú si najskôr z ponuky SND. Dnes majú napríklad možnosť vidieť Goetheho Fausta v oboch častiach, to je zriedkavá príležitosť, lebo druhý diel sa neinscenuje často, u nás prvý raz. Podobnú príležitosť v minulej sezóne predstavoval náročne zdramatizovaný Dom v stráni Martina Kukučína. Pozoruhodnou inscenáciou je aj ďalšia dramatizácia, Tolstého Anna Kareninová. V opere sa pripravuje Janáčkova Jej pastorkyňa (pod názvom Jenufa) a Janáček u nás vždy býval úspešný. Predtým uviedli Verdiho operu Otello, veľké, zrelé dielo - sviatok je, keď Jaga spieva pán Dalibor Jenis... Slovom, na dobrom predstavení sa v divadle dá zažiť silný umelecký večer plný neobyčajných dojmov.
Pripravila Viera Vojtková
Vytvorené: 21.08.2012 14:27, webman
